O čom uvažujete na prelome rokov? Akú dobu žijeme?

Žijeme veľmi rýchlo. Dôkazom som aj ja, to, že starec, ktorý sa už mal hrať doma so psíkom, je ešte stále zamestnaný, má „firmu“. A stále sa cítim dôležitý. Je to doba veľkých premien, definitívne sa nám odpisuje stredovek, ktorý som ja ešte zažil, končí sa nám novovek a až o sto-dvesto rokov povedia, čo sa tu teraz vlastne udialo. Sme svedkami obrovského procesu, ktorý ako lavína strháva všetko staré a ešte sami nevieme, kde a ako sa to skončí. Podobné zmeny, keď sa zmenila celá paradigma, boli v dejinách tri-štyri a táto židovská a ježišovská myšlienka vždy prežila. Preto som presvedčený, že aj z tohto veľkého miešania, chaosu, ktorý prežívame po prvých krokoch k demokracii, vyjde usporiadanejšia spoločnosť. Nový poriadok, ktorý nebude toľko bazírovať na prastarej dogme alebo litere zákona, ale bude viac v srdciach ľudí. V tomto novom kvasení prežijú ľudia, ktorí budú mať svedomie a odvahu žiť skromne a jednoducho, objavia prírodu a dokážu sa deliť aj o najväčšie dary.

Pozrite si rozhovor ako video

O občianskom združení Resoty hovoríte ako o vašej firme, staráte sa o bezdomovcov. Naši čitatelia sú ľudia, z ktorých mnohí majú svoje firmy alebo ich riadia. Aký je váš vzťah k bohatým, úspešným, ambicióznym?

Musím byť poctivý a pravdivý. Mám rád bohatých ľudí, tak ako mám rád víťazov v ktorejkoľvek športovej disciplíne. Alebo ľudí, ktorí sa niečo naučili, dostali genofond po rodičoch a starých rodičoch, sú inteligentní a múdri. Takže ja bohatstvo rozširujem do širšieho spektra, nielen na financie. Oslovujete ľudí, ktorí sú úspešní skôr vo svete ekonomiky a podnikania. Som rád, že to robia, sú to veľkí dobrodinci, pretože ak človek zamestnáva desať iných ľudí, desiatim rodinám dáva pravidelne na stôl chlieb.

Je ale medzi nimi aj veľa takých, ktorí sa tam votreli, prišli k majetku nepoctivou cestou, kapitál odniesli do zahraničia. Zdravie je na to, aby sme slúžili chorým. Naše poznanie je na to, aby sme poúčali ľudí, ktorí majú menej informácií, aby sme sa s nimi o to delili. Tak sa aj bohatí máme deliť so svojim kapitálom, vytvárať podmienky, aby pri nás ľudia mali prácu, aby sa tu dobre cítili. Hra o peniaze a s peniazmi mi pripadá ako futbal na ihrisku. Tam je veľká sloboda, hráč má obrovské možnosti ukázať, čo vie. Ale nesmie robiť fauly. V našej spoločnosti mi chýba poctivá kontrola. Ale poznám aj učiteľov ľudského, poctivého podnikania, takých, ako je Ján Košturiak, ktorí cítia, že život nie je len o peniazoch a že poctiví môžu vyšachovať tých, ktorí hrajú neférovo. Ak niektorí ľudia zneužívajú svoje finančné bohatstvo, nedávajú ho k dispozícii ostatným ľuďom, tak je tu niečo ako kozmický zákon, ak nechcem použiť slovo Boh, že kto neférovo hrá, toho život z tejto hry nemilosrdne vyradí.

Anton Srholec: Budeme žiť skromnejšie. A šťastnejšie

Anton Srholec Zdroj: Maňo Štrauch

Ste pozitívny, usmievavý človek. Prečo je podľa vás také dôležité mať vždy nádej, pozitívne myslenie, aktívny prístup?

Je to jedna zo základných kresťanských alebo židovských vlastností, máme s tým historické skúsenosti. Aj najťažšie pohromy, kataklizmy sme prežili. Za mojich vyše 80 rokov mám skúsenosť, že zlé sa prevalí ako búrka a potom prídu znova radostné dni. Ale nemôžeme čakať so založenými rukami, "starajte sa o mňa, muchy zjedzte ma". Nečakám blahobyt, poriadok, ideálnu spoločnosť, beriem realitu takú, aká je. Všetko prejde, my tu budeme, ale každý si ponesie svoj príbeh.

Tvrdíte, že zodpovednosť za svet sa teraz presúva z klerikálnych rovín...

Prežil som koniec stredoveku, keď vládla cirkev, klerici všetko organizovali a skončilo sa to veľmi nedobre. Prežívam aj koniec osvietenskej doby, kde to zasa radikálne prevzali ľudia, ktorí majú rozum, ale nemajú to srdce. A tak z roviny tradične náboženskej, tradičnej kultúrnej sa rodí nová kultúra, o ktorej ešte stále nemáme ani tušenie, lebo sme uprostred toho.

Kam sa teda presúva tá zodpovednosť?

Na ľudí. Mám na to príklad z rodiny. Keď máte deti, dokiaľ je to malé, je to dobručké, hlúpučké aj poslušnučké. Až vyrastie, potom je syn po tatkovi a dcéra po matke, v dome sa už nedobre cítia, sú najprísnejší kritici svojich rodičov, cítia potrebu z toho domu odísť. Ale toto nemôžeme pokladať za zradu alebo nevďačnosť. Dobrí rodičia svoje deti pripravujú na to, že raz odídu z domu a mali by vedieť, čo budú potrebovať, bez čoho sa nedá žiť. Vo veľkom dome cirkvi alebo náboženstiev sme sa učili poslúchať Pána Boha a konať dobré skutky, lebo Pán Boh ma vidí. Ale prechádza to do ľudskej roviny. Budú to robiť ľudia a už to robia. Som svedkom toho, ako veľmi bohatí ľudia podporujú mnohé projekty, delia sa so svojimi úspechmi, pomáhajú iným. Jeden priateľ mi povedal: Keď sme boli malí, verili sme, že Ježiško nosí dary. Keď sme vyrástli, neverili sme, že Ježiško nosí dary. A keď dorastáme a starneme, stávame sa Ježiškom, ktorý nosí dary. Nová spoločnosť bude tá, ktorá sa naučila žiť pre druhých.

Hovoríte aj o tom, že rozdiely medzi bohatými a chudobnými treba zmierňovať, ale nie tak, že bohatým budeme brať. Ako ste to mysleli?

Je všeobecne známe, že nožnice sa roztvárajú. Chudobní majú ťažké srdce na niektorých bohatých, ktorí veľa konzumujú, zneužívajú svoje ekonomické postavenie, zbytočne plytvajú. To je hriech proti chudobe. Svätý Ambróz hovoril, že bohatstvo je len to, čo sme ukradli chudobným. To je radikálne riešenie, v politickej rovine sme to zažili v socializme s myšlienkou, že treba zobrať bohatým, lebo sú to kapitalisti a vykorisťovanie... Takto sa to nerieši. Ja nie som filozof ani ekonóm, aby som mal východisko. Skôr premýšľam nad ježišovským riešením, keď chodil a diskutoval s bohatými.

A chudobní?

Chudobným pomáhal, liečil ich surge et ambula (vstaň a choď). Riešenie nebude radikálne. Ľudia si po čase uvedomia, že to už nie je len o chlebe a o peniazoch. Aj naša spoločnosť sa nasýti hmotným, unaví sa tým behom a potom bude hľadať iné hodnoty. A chudobní tiež nemôžu čakať so založenými rukami, starajte sa o mňa, toť som. Chudobní si musia uvedomiť, že aj oni musia poctivo pracovať. Každý cent si majú zaslúžiť, nič sa zadarmo nedáva. Som za to, aby sa školili, kvalifikovali, rekvalifikovali. Aby mali dôstojnosť, hrdosť živiť seba a to, za čo sú zodpovední. Je to sen, vízia. Ale tiež platí, že ani jeden strom nerastie do neba. Som za to, aby tu bola komunikácia, aby sme sa delili s chudobnými ľuďmi, brali ich do úvahy a riešili problémy, ktorých má spoločnosť vyše hlavy.

Ako vidíte Slovensko o pár rokov? Ako by sa malo rozvíjať, aby sa tu dobre žilo?

Som už svedkom viacerých režimov, vidím, že vývoj je evidentný v ekonomickej rovine. Ani Verne nevymyslel veci, ktoré dnes máme. Všetko sa ale vyčerpá, ťažko budeme chodiť ešte rýchlejšie, lebo veď už nám ide o život. Neviem, či budeme mať väčší blahobyt v autách, v súkromí. Tu očakávam istú stagnáciu a delenie sa s tými, ktorí to všetko ešte nemajú. Nezriekneme sa blahobytu, o ktorom ja hovorím, že je relatívny. Ale hostina sa skončí. To neznamená pohromu, ale že na to už budeme mať. Urobíme si pohodlie, zapálime sviečku, budeme si premýšľať. Tešiť sa z toho, že sme, hľadať ľudí, ktorí niečo vedia a rozumejú životu. Ako žijú, prečo sú spokojní, hoci majú málo. Tešiť sa zo života, to už patrí do oblasti duchovna. Budeme žiť skromnejšie. A šťastnejšie.

Je čas prezidentských príhovorov a prezidentských kandidátov. Vy ste nikdy prezidentské ambície nemali, hoci na takého prezidenta by veľa občanov bolo asi hrdých. Aký by podľa vás mal byť prezident?

Prezidentom by mal byť človek, ktorý má autoritu skôr morálnu ako stranícku. A mal by to byť človek, ktorý už má za sebou dejiny, príbeh, že nežil len sám pre seba, ale že žije pre druhých ľudí. Pretože prezident je dačo ako naša zástava, symbol. Človek, ktorý reprezentuje tento národ a boli by sme radi, keby reprezentoval to najkrajšie, čo národ má. Ale rátať musíme s tým, že nech to bude ktokoľvek, nebude akceptovaný všetkými ľuďmi. Tomu sme sa ešte nenaučili, žiť voči autorite s istou úctou, aj keď s ňou nesúhlasíme.

Anton Srholec: Budeme žiť skromnejšie. A šťastnejšie

Anton Srholec Zdroj: Maňo Štrauch

Anton Srholec pochádza zo Skalice. Ako 17-ročný vstúpil do rehole saleziánov, no keď komunistický režim rozpustil rehoľné spoločnosti a A. Srholec teológiu na Slovensku nemohol študovať, pokúsil sa ilegálne opustiť republiku. Odsúdili ho na 12 rokov väzenia, desať si odsedel, väčšinu času v uránových baniach v Jáchymove.

Ďalších desať rokov prežil ako robotník na stavbách, v panelárňach a v ostravských hutách. Až v roku 1969 mohol doštudovať teológiu v Taliansku, za kňaza ho vysvätil pápež Pavol VI. Napriek začínajúcej normalizácii sa vrátil na Slovensko, pretože veril, že tu bude užitočnejší ako v zahraničí. Pracoval ako kostolník v bratislavskom Blumentálskom kostole, potom dostal povolenie vypomáhať ako kňaz.

Jeho kázne priťahovali množstvo mladých ľudí, čo opäť začalo moci prekážať. Niekoľko rokov ho posúvali po viacerých farách v dedinkách na Záhorí, sledovala ho ŠtB a v roku 1985 mu znova odobrali súhlas na pôsobenie v duchovnej správe. Až do dôchodku pracoval znova ako robotník.

Napriek veku je stále mimoriadne aktívny, je predsedom Konfederácie politických väzňov, členom Slovenského helsinského výboru, Medzinárodného ekumenického združenia, Teologického fóra a ďalších organizácií. Pred 21 rokmi založil a doteraz vedie „ako firmu“ občianske združenie - resocializačné zariadenie pre bezdomovcov Resoty v Bratislave–Podunajských Biskupiciach.