Slovenský zdravotný sektor je do veľkej miery riadený byrokraticky. To znamená, že ho charakterizujú regulované ceny, obmedzená až nulová konkurencia, centrálne plánovanie ponuky s prísne obmedzeným vstupom, homogenizované formálne kvalitatívne kritéria, povinná účasť zákazníkov a minimálne spotrebiteľské rozhodovanie.

Takýto systém vytvára dojem dostupnosti a robustnosti. No podobne ako pri akýchkoľvek iných sektoroch, absencia dôležitých trhových mechanizmov (alebo aspoň ich simulácie) vytvára v systéme neefektivity. Tie sa prejavujú najviac práve v čase, keď systém zažíva šokovú zmenu – ako počas pandémie.

Zdanlivo robustný slovenský systém (100+ nemocníc rôzneho typu s 32 000 lôžkami) zahltil náhly prílev pacientov. Tento efekt sa následne rozlial aj do ambulantnej sféry. Mnoho pacientov zistilo, že dostupnosť služieb sa dramaticky znížila a že v skutočnosti nemajú garantované nič. Pandemická situácia priniesla reálny šok a nebolo by realistické očakávať, že akýkoľvek systém by ju dokázal spracovať bez zaváhania. No nastavenie zdravotníctva ako de facto prídelového byrokratického systému (naviac s nejasnou definíciou „čo“ sa vlastne prideľuje) spôsobilo, že sú obmedzené nástroje, ktoré by pomohli situáciu lepšie zvládnuť. Zvládnuť tým, že by pôsobili na ponuku a dopyt. Pretože na konci dňa môžeme problém pandémie v zdravotníctve ekonomicky zredukovať na prudký nárast dopytu bez adekvátneho nárastu ponuky.

Odpoveďou je, samozrejme, stlačenie dopytu a zvýšenie ponuky. Stlačenie dopytu je možné napríklad znížením neakútnych návštev lekárov a zmenou správania, teda prevenciou. A to ako v necovidovej oblasti (napríklad obmedzenie rizikových športov), tak v covidovej (obmedzenie kontaktov).

Na druhej strane je zvýšenie ponuky. To sa môže odohrať zvýšením počtu pracovníkov (presun zdravotníkov z menej vyťažených odvetví, zo zahraničia), alebo posunom kvalitatívnych noriem (napríklad zapojenie medikov). Zvýšenie ponuky môže nastať aj procesnými inováciami (zapojenie callcentra), alebo kapitálovými investíciami (nákup prístrojov, prebudovanie oddelenia).

Byrokratické riadenie toto, samozrejme, chápe a snaží sa zasiahnuť. Lenže realita ukázala, že efekt týchto zásahov je často ďaleko pod očakávaniami a ešte aj majú mnohé nechcené vedľajšie efekty. Nariadené obmedzenie zdravotnej starostlivosti znížilo dopyt, ale aj tam, kde nemalo – pri vážne chorých pacientoch. Prekombinovaný systém pandemických zákazov viedol k jeho všeobecnej ignorancii. Napriek vyťaženosti zdravotníkov neboli podniknuté adekvátne snahy na získanie výraznejších posíl zo zahraničia (mimo vyťaženej EÚ). Rigidné kvalitatívne pravidlá spôsobovali až tragikomické situácie, napríklad keď zubári či veterinári mali zakázané robiť výtery či vyhodnocovanie testov, nehovoriac o divadle okolo (ne)povoľovania ivermektínu. V kritických momentoch chýbali ochranné pomôcky, pretože nikto nemal motiváciu ich nakúpiť.

Použitie trhových nástrojov (alebo ich simulovanie) na ovplyvnenie dopytu a ponuky mohlo pomôcť. Napríklad v podobe cien. Vôbec neprebehla diskusia o aspoň dočasnom spoplatnení niektorých úkonov, či o spoluzodpovednosti za náklady spojené s nákazou, najmä ak mal pacient možnosť ju ovplyvniť. Ceny mohli zohrať väčšiu rolu aj pri získavaní pracovnej sily (miesto núteného pracovného nasadenia za asistencie polície), pri hlásení kontaktov, či pri presunoch pacientov medzi nemocnicami.

Poisťovne či všeobecní lekári mohli byť motivovaní kontaktovať rizikových pacientov. Pripomínam, že oficiálna cenovka za pandémiu sa momentálne pohybuje niekde okolo 5 miliárd eur. To je dosť peňazí na štedré experimentovanie. Vlastne, experimentovanie je tiež niečo, čo byrokratickému systému chýba vo výbave, a pritom je to dôležitý nástroj na vysporiadanie sa so šokovou zmenou. Lenže to by potom politici nemohli tvrdiť, že „majú všetko pod kontrolou“ – hoci sa len bezradne prizerali, čo sa to deje.

Je to však len také plakanie nad rozliatym mliekom. Pokiaľ v systéme nie sú ceny, motivácie, či možnosti kapitalizovať zachránené zdravie zakotvené dlhodobo, rozbehnúť takéto nástroje za pár mesiacov je herkulovská úloha. Ostáva tak už len zamyslením do budúcna.

Martin Vlachynský

Vyštudoval hospodársku politiku na Ekonomicko-správní fakulte MU v Brne, následne absolvoval master štúdium na University of Aberdeen. V INESS pracuje od roku 2012, zaoberá sa hlavne podnikateľským prostredím a konkurencieschopnosťou, zdravotníctvom a energetikou. Pripravuje Byrokratický index a index Zdravie za peniaze. S kolegom Róbertom Chovanculiakom pripravuje pravidelný ekonomický podcast Na Vŕšku.

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora