Americká ekonomika má za sebou taký ponurý deň, aký si dlho nepamätá. Dolár sa voči svetovým menám prepadol najviac minimálne od roku 2005, od kedy agentúra Bloomberg príslušný ukazovateľ zostavuje. Hlavný akciový ukazovateľ, burzový index Standard & Poor's 500, si odpísal takmer päť percent, a prevažne technologický index Nasdaq 100 potom dokonca cez päť percent. Dohromady sa z oboch príslušných akciových trhov vyparila hodnota zhruba troch biliónov dolárov.
Nové clá, ktoré americký prezident Donald Trump predvčerom oznámil v rámci takzvaného Dňa oslobodenia, totiž predstavujú najväčšie zvýšenie daní v USA od roku 1968, kedy vtedajšia administratíva najmä zvýšila daň z príjmu, aby mohla financovať vojnu vo Vietname. Clo totiž predstavuje daň uvalenú na amerických dovozcov, ktorí sa ju potom snažia preniesť na radového spotrebiteľa.
Výsledkom je, že kúpna sila spotrebiteľov citeľne klesá. Obmedzia svoje nákupy spotrebného tovaru, čo je dlhodobo jej mocný ťahúň americkej ekonomiky, ktorá sa môže dostať na pokraj recesie.
Hospodárske prepady často mávajú aspoň to pozitívum, že pri nich dochádza k poklesu cien alebo aspoň k zmierneniu ich rastu. Tým, ako spotrebitelia menej míňajú, nútia firmy a predajcov držať cenový rast na uzde. Lenže to nemusí byť prípad recesie vyvolanej takzvaným ponukovým šokom.
Ak Trump zvyšuje clo napríklad na oceľ či hliník, ide o základné „ingrediencie“ ekonomiky. Veď oceľ sa používa v automobile, aj v obyčajnej dezertnej lyžičke. Zvýšenie ciel na oceľ a hliník a ďalšie základné suroviny tak zodpovedá markantnému zdraženiu ropy. Amerika si na seba samého uplietla „ropný šok“ v štýle 70. rokov. Vtedy jej tento šok spôsobili arabské krajiny, dnes si ho spôsobuje sama.
Amerike hrozí stagflácia - hospodárska recesia či ekonomický útlm-, ktoré sú navyše ešte sprevádzané pomerne výraznou infláciou. Inflácia by ešte ďalej nahlodala už aj tak pochrúmanú reálnu kúpnu silu amerického spotrebiteľa. Práve tej sa investori obávajú. Húfne sa zbavujú amerických akcií aj dolára a z Ameriky utekajú. Preto včerajší pád búrz aj americkej meny.
Avšak z tejto bezútešnosti môže aspoň z časti vytrhnúť Spojené štáty zvyšok sveta. Pokiaľ sa neudrží a začne zavádzať masívne clá, aby sa pomstil. Tým ale začne zraňovať samého seba, ako to už robí Amerika.
Keď sa Európska únia pomstí uvalením cla na americké džínsy, motocykle, bourbon alebo niečo úplne iné, napríklad cloudové služby veľkých amerických technologických firiem, výsledok musí byť rovnaký ako na druhej strane Atlantiku. Pôjde o zdraženie pre európskeho, nie amerického spotrebiteľa. Navyše bude EÚ mierniť už vznikajúce silné inflačné tlaky v Amerike, pretože zamedzením v odbyte americkým firmám ich prinúti udať nepredaný tovar u seba doma, lacnejšie.
Takže odvetné clá v podaní EÚ prinesú zdraženie pre európskeho zákazníka. Preto by bolo prezieravejšie sa odvetných ciel vystríhať a nechať Ameriku, „nech sa varí vo vlastnej šťave“. Lenže u politikov takmer určite preváži primitívne inštinktívny „zub za zub“.
Amerika sa Dňom oslobodenia vracia o viac ako sto rokov späť. Oznámené navýšenie ciel zdvihne priemerné clo uplatňované Spojenými štátmi o zhruba 15 percentuálnych bodov, nad 20 percent. To je trojnásobok zvýšenia priemerného cla z roku 1930, ktoré reagovalo na začiatok Veľkej hospodárskej krízy a predchádzalo vtedajšej mohutnej vlne svetového protekcionizmu, ktorý ukončila až druhá svetová vojna.
Ak chce zvyšok sveta sprevádzať Ameriku, kedy sa nepoučí z tragického vývoja 30. rokov, nech podniká odvetné opatrenia, nech sa mstí. Nech ale nehovorí, že ho nikto nevaroval. Varujú ho nielen dejiny, ale varuje ho aj dramatický vývoj na svetových akciových aj devízových trhoch.
