EÚ potrebuje fiškálnu reformu a silný kapitálový trh

„V colných vojnách nevyhráva nikto, všetci prehrávajú,“ hovorí ekonóm Zdeněk Drábek. Patrí k uznávaným odborníkom na obchodnú politiku a zahraničné investície. Pôsobil vo Svetovej banke, Svetovej obchodnej organizácii aj v inštitúciách Bretton-Woods.

Prednášal na univerzitách v Oxforde, Buckinghame či Tokiu. Bol hlavným vyjednávačom v prístupových rokovaniach do Európskej únie, radil vládam pri rokovaniach so Spojenými štátmi aj pri vstupe do WTO. Dnes pôsobí aj ako hosťujúci profesor na Univerzite Karlovej v Prahe.

V rozhovore vysvetľuje, ako by krajiny ako Slovensko a Česko mohli prilákať zahraničné investície, a ktorým chybám by sa mali vyvarovať. „Nemalo by tu už dochádzať k tomu, že mzdy vo verejnom sektore môžu vystreliť úplne neuveriteľným spôsobom, a to napriek tomu, že ekonomika ako taká nerastie. Toto treba ľuďom vysvetliť, že ak nie sú dobré časy, nie je možné zvyšovať mzdy. A to je politicky ťažká úloha.“

Ako sa pozeráte na aktuálnu obchodnú vojnu USA vs. EÚ? Aký ďalší vývoj v otázke ciel očakávate?

K obchodnej vojne zatiaľ našťastie nedošlo, ale hrozba je akútna a vysoko pravdepodobná. Je to hroziaci katastrofa. A katastrofou je tiež až neuveriteľná ignorancia prezidenta Trumpa a jeho nepochopenie reality a toho, ako to môže poškodiť i záujmy USA.

Jeho colná politika je založená na piatich mylných predstavách a miskoncepciách o fungovaní trhu. Problémom je, že chce riešiť deficit v bilaterálnych obchodných bilanciách clom. Vzhľadom k plne zmeniteľnosti doláru voči iným menám nevyjadrujú bilaterálne deficity žiadnu neschopnosť platby USA voči zahraničným veriteľom.

Druhou miskoncepciou je, že Trump z nejakých dôvodov verí, že obchodná bilancia USA je v deficite, čo nie je pravda. Zatiaľ čo USA majú deficit v obchode s tovarom, ich obchodná bilancia v službách je vo vysokom prebytku. Tretia miskoncepcia je, že colná potreba je nutná k podpore ekonomiky. Je síce pravda, že clá využívalo v minulosti mnoho krajín, ale v dnešnej dobe je skôr opak pravdou, čo dokumentuje úspech Činy alebo Vietnamu a ďalších krajín juhovýchodnej Ázie.

Americká ekonomika dokonca bola v posledných rokoch najrýchlejšie rastúcou ekonomikou krajín OECD. Švajčiarsko so svojou takmer nulovou colnou ochranou priemyslu, je ďalším príkladom otvorenej ekonomiky.

A čo tie ďalšie?

Štvrtou miskoncepciou je Trumpov argument, že clá privedú americké firmy zo zahraničia späť do USA. V dnešnom obchodnom svete založenom na „supply chains“ tvorenom mnohými dodávateľmi z rôznych krajín je to ťažko predstaviteľné. Rovnako, ako to, že by americkí robotníci boli ochotní pracovať za vietnamské či čínske platy.
Piatou a takmer samovražednou miskoncepciou je, že clá na dovozy nebudú škodiť domácej ekonomike. To ukazuje na úplne nepochopenie úlohy veľkej časti amerických dovozov, ktoré slúžia v ekonomike ako vstupy do pracovného procesu, a tým budú navyšovať ich ceny a vytvárať inflačné tlaky.

Ako by na clá mala reagovať EÚ?

Principiálne sú dve možnosti – reagovať alebo nereagovať vôbec, ako napríklad odporúča harvardský ekonóm, profesor Dani Rodrik. Ten sa v podstate pozerá na Trumpovu colnú politiku ako na začiatok colnej vojny vo svete. A v colných vojnách nikto nevyhráva, všetci prehrávajú, ako to bolo napríklad v 30-tych rokoch 20. storočia v situácii, ktorá viedla k druhej svetovej vojne. Rodrikov argument je z toho hľadiska pochopiteľný a nereakcia EÚ by iba znižovala negatívne dosahy colnej vojny.

A ako by ste na clá reagovali vy?

Môj názor je trochu iný. Pozerám sa na Trumpovu politiku ako na „transakčnú politiku“. Trump je človek, ktorý robí transakcie celý život, a takto nahliada na celý život. Od EÚ teda očakáva reakciu na navrhnuté clá na európske exporty do USA. Celá Trumpova debata a politika je v tomto prípade absurdná, pretože colná ochrana Európy a USA je veľmi nízka a takmer rovnaká a v priemere len 2-3 percentná. Takže veľké colne úľavy pre exportérov z USA navrhnúť EÚ nemôže.

EU môže ponúknuť zníženie (redukciu) týchto ciel na výnimky. Pokiaľ by USA túto ponuku prijali a americké clá nenavyšovali, obe strany by si polepšili, bola by to win-win situácia.

Existujú aj ďalšie možnosti, ako sa brániť.

Napríklad sa spomínalo zdaňovanie amerických tech-firiem ako sú Google ci Apple. Táto alternatíva by si však vyžadovala novú koordináciu 27 členských krajín. A pokiaľ by všetky súhlasili, znamenalo by to možno zníženie navrhovaných amerických ciel na európske exporty, ale bolo by to riešenie, ktoré by znamenalo zhoršenie v porovnaní s dnešnou situáciou. Navyše by bolo otázkou, či by to riešenie viedlo k „zero- či non-zero sum game“, a teda k ďalšej diskriminácii.

Čo v súčasnosti považujete za hlavné výzvy v EÚ?

Zásadný problém je, že Európska únia a jej ekonomika stagnuje. Otázka je prečo. Treba si uvedomiť, že EÚ, to je 75 percent biznisu a obchodu navzájom v rámci Európy, nie s tretími krajinami. Ťahúňom európskej ekonomiky bolo uplynulých 15-20 rokov Nemecko a jeho automobilový a strojárensky priemysel. Ten sa dostal do veľkých problémov, do veľkej miery v súvislosti so zelenou politikou. Bizarné je, že nemecké, francúzske či talianske automobilky dokážu vyrobiť elektrické autá, no nie je po nich dopyt. Strojárenstvo a automobilový priemysel sú v Európe pod veľkým tlakom.

Druhý zásadný problém je, že Európa v podstate nestíha za ohromným pokrokom v oblasti IT a AI. Keď sa pozriete na zdroje rastu v USA, ktoré boli mnohonásobne dynamickejšie než v Európe, tak zistíte, že rast bol generovaný novými sektormi, výrobnými procesmi, novými výrobkami a službami. Tieto inovácie boli možné iba vďaka obrovskej sile amerického finančného, teda nebankového sektoru, ktorý v Európe neexistuje v rovnakej sile ako v USA.

Myslím, že nikto nepochybuje o tom, že EK prišla s príliš mnohými reguláciami, ktoré často deformujú trhy. S tým súhlasím, ale nemyslím si, že prioritou hospodárskej politiky Česka či Slovenska je sústreďovať sa na regulácie ako najväčšie zlo.

A čo ďalšie zásadné faktory?

Ďalší veľký problém v Európe sú energie. Hoci sa neustále zdôrazňuje problém konkurencieschopnosti kvôli energiám, miestami to vnímam ako prehnané. Teraz sa už situácia na energetickom trhu konsoliduje, inflácia sa zmiernila a problémy pre rozpočty domácnosti sa zmenšili.

Aj keď energetický trh v Európe je špecifický v tom, že ktokoľvek robí biznis v tejto oblasti, musí investovať nie na rok-dva, ale na desať až dvadsať rokov. A keď chcete robiť biznis a poviete banke, požičajte mi na dvadsať rokov, tak to nejde. Preto do toho vstupujú štáty a vlády rôznymi garanciami. To je v poriadku. Ale druhá vec je, akým spôsobom sa potom oceňuje energia v Európe, pretože na dlhodobé kontrakty neexistuje trh. A práve systém, ktorý dnes existuje, spôsobuje nepríjemné reakcie, keď sa vyrába energia za nižšiu sumu, no nakoniec je na trhu drahá.

Som presvedčený o tom, že súčasný problém cien energií sa veľmi spája s dohodami vo vnútri EÚ, ktoré majú za cieľ oceňovať energiu na našom trhu tak, aby se udržal a podporil jednotný trh, čo sa dostáva do konfliktu s oceňovaním energie v jednotlivých štátoch EÚ. Tento konflikt medzi energetickou politikou a politikou jednotného trhu, sa, žiaľ nespomína a nevysvetľuje v Česku, na Slovensku a v EÚ všeobecne. Ak však nebude jednotný trh vo všetkých segmentoch, tak to potom môže EÚ výrazne destabilizovať.

Dostali sme sa do momentu, keď sa zhodneme, že čisté ovzdušie chcú všetci, no stále väčšej kritike podliehajú kroky EÚ a EK, ktorými sa k nemu chcú dopracovať. Nie je čas povedať si, urobili sme aj nejaké chyby, prehodnoťme to a poďme to urobiť tak, aby to bolo skutočne prínosné pre EÚ?

Na jednej strane mnohí vedci tvrdia, že sa v rámci zmeny klímy vystavujeme katastrofe. Sú však tiež iní vedci, a ti sú v menšine, ktorí vysvetľujú zmeny klímy ako cyklické a považujú analýzy smerujúce k ľudským aktivitám ako pôvod klimatických zmien za nereálne. Jedným zo zástancov týchto pozícii je napríklad bývalý prezident Česka Václav Klaus. A tak prvým problémom debaty je istý stupeň nezhôd v rámci vedeckej komunity.

V súčasnej dobe prevláda snaha bojovať s prírodou a obmedziť otepľovanie planéty. Opatrenia, ktoré k tomu majú smerovať však sú nákladné. Sme teda v situácii, keď si veľká časť spoločnosti stále viac začína uvedomovať, že náklady na to, aby sme sa týmito problémami zaoberali, sú také vysoké, že je to neudržateľné.

Kde vidíte východisko?

Jediné riešenie je v dialógu medzi všetkými tábormi. Žiaľ, k tomu často nedochádza. Ale rovno príde americký prezident Trump a povie, že je koniec zelenej energie a vracia sa späť k uhliu. To je extrém.

Celý život zostanem človekom, ktorý verí, že všetko sa dá vyriešiť spoluprácou. A to, ak sa o problémoch hovorí, diskutuje a snažíme sa nájsť riešenie akceptovateľné pre obe strany. Také riešenie vždy existuje.

Ak nie sú energie jediným problémom Európy, v čom ďalšom vidíte stagnáciu európskeho kontinentu?

Stagnácia Európy nie je výsledkom energetickej krízy s Ruskom. To, samozrejme, situáciu skomplikovalo. Ale problém nie je len v samotných energiách. Keď som žil v Amerike, cena benzínu a energií tam bola vždy výrazne nižšia než v európskych štátoch.

Hlavným veľkým problémom Európy v poslednom období bola inflácia. Ta bola spôsobená čiastočne rastom cien energií. K tomu prispel covid, ktorý spôsobil dramatické navýšenie výdavkov v rozpočtoch. Tie viedli k obrovským deficitom, ktoré sa museli nejakým spôsobom financovať. Pokiaľ ide o Česko, ktoré sa stále snaží mať nezávislú monetárnu politiku, potom tretím faktorom, minimálne v Česku, bola nedostatočne efektívna politika centrálnej banky, ktorá dovolila inflácii vystreliť takmer k 20 percentám.

Na rozdiel od Ameriky, si Európa nemôže dovoliť neobmedzené štátne výdavky. Okrem iného kvôli tomu, že euro nie je rezervná mena sveta, ktorou je americký dolár. To umožňuje Spojeným štátom mať permanentné fiškálne deficity dovtedy, pokiaľ zahraniční investori sú ochotní kupovať americke treasuries.

To všetko sa udialo v situácii, keď je v Európe vysoká zamestnanosť. A nastáva otázka, keď chcete rásť, potrebujete pracovnú silu, ale kde ju nájsť? A najmä teraz, keď sa blokuje migrácia. To je ďalšie zo zásadných obmedzení. A potom do toho vstupujú aj ďalšie externé záležitosti.

Napríklad?

Aj keď je európska ekonomika v podstate vysoko závislá na sebe samej a na obchode vo vnútri EÚ, neplatí to pre ťahúňov rastu, ktorými sú nadnárodné spoločnosti. Napríklad Volkswagen, Fiat či štyri-päť veľkých firiem vo farmaceutickom priemysle, pre ktoré je už aj ten európsky trh malý. Preto idú do Číny a USA.

To je ako v prípade japonských ťahúňov rastu ako sú Sony, Toshiba, Nissan a ďalší. To sú firmy, pre ktoré je japonský trh malý a musia hľadať rast na svetových trhoch. To znamená, že ani Európa sa nevyhne vyjednávaniu s USA, pretože potrebuje zaistiť záujmy ťahúňov svojho rastu.

To bol dôvod, prečo začiatkom februára bola na návšteve v USA japonská delegácia, ktorá s Donaldom Trumpom riešila zahraničné investície. A to je niečo, čo zo strany EÚ v uplynulých mesiacoch chýbalo. EÚ, prostredníctvom Európskej komisie váhala, akým spôsobom bude vyjednávať s Trumpovou administratívou. Prezident Trump je transakčná osoba. Jeho celý život v podstate pozostáva z „making deals“, robenia transakcií, a tak Európa musí nájsť niečo, čo Trump môže prezentovať svojim voličom ako „deal“ a ako úspech.

Ak porovnáme rast a dynamiku rastu USA s Európou, je tam zásadný rozdiel. Na americkej strane máte sedem-osem fintech spoločností, ktoré dnes dominujú na celom svete. V Európe v podstate neexistuje žiadny ich ekvivalent, chýbajú tu inovácie, ktoré by boli komerčne vysoko úspešné.

Okrem iného, niektorí z týchto ťahúňov operujú na Slovensku i v Česku. To je dôvod, prečo je Slovensko v súčasnej dobe vystavené americkým clám najviac v celej EÚ a Česko je len kúsok za vami. Je teda veľmi dôležité mať pod kontrolou, akým spôsobom sa bude vyjednávať medzi USA a EÚ o odstránení colných prekážok pre naše exporty do USA.

Ako v aktuálnom kontexte vidíte Draghiho správu?

Tá hovorí o konkurencieschopnosti a zdôrazňuje práve úspešné inovácie. Aj keď je v našich krajinách množstvo šikovných ľudí, veľký problém je, ako dostať na trh veci, ktoré vymysleli, a ako ich predať. Z praktického hľadiska je nutne skomercionalizovať chytré myšlienky do úspešných nových produktov a služieb. Toto dokáže Amerika, pretože má na to finančný trh.

V Európe je finančný trh fragmentovaný. A nefunguje tu kapitálový trh. Keď Draghi spomína inovácie, tiež si je veľmi dobre vedomý, že v Európe máme problém s finančným trhom a pokiaľ nedôjde k jeho väčšej integrácii, tak Európa nebude schopná väčšej konkurencieschopnosti.

Hovorí sa o väčšom podiele služieb a inovácií aj v krajinách, ktoré boli celé desaťročia orientované na priemysel. Ak sa však odrazu majú robiť zásadné zmeny a tieto krajiny sa majú viac orientovať napríklad na služby, ako to urobiť? A ako do krajín ako Slovensko a Česko prilákať viac investorov v tomto medziobdobí, keď je priemysel na križovatke a nie je jasné, čo bude ďalej?

Myslím si, že situácia v priemysle nie je úplne katastrofálna. Zásadný rast možno vidieť v zbrojnom priemysle. Stále viac sa vynárajú otázky bezpečnosti a ochrany štátu. Je úplne evidentné, že krajiny budú navyšovať vlastné výdavky na obranu a zbrojenie.

Nie som ani úplne skeptický ohľadne automobilového priemyslu. Aj keď badať isté prvky stagnácie. Keď som žil v sedemdesiatych rokoch v Anglicku, Angličania mali zábavu a robili si žarty z Nemecka. Vtedy v Nemecku došlo k stagnácii rastu, špeciálne v strojárenstve a automobilovom priemysle. A je to úplne rovnaká kritika, akú počúvam dnes. No Nemci vtedy našli cestu k rastu. Myslím si, že k tomu opäť dôjde, pretože autá tu budú stále. Aj preto nevidím niektoré súčasné výzvy tak pesimisticky.

Slovensko a Česko chcú prilákať viac investorov. Čo by mali robiť?

Slovensko a Česko si musia v prvom rade uvedomiť, že už nie sú krajinami lacnej pracovnej sily. Už nemôžu lákať investorov na to, na čo ich lákali posledných tridsať rokov. Dnes je lacná pracovná sila skôr v Rumunsku, a do istej miery aj v Poľsku, Bulharsku či na Balkáne. Takže to je moje odporúčanie číslo jeden.

Nemalo by tu už dochádzať k tomu, k čomu dochádza ešte stále často – že mzdy vo verejnom sektore môžu vystreliť úplne neuveriteľným spôsobom, a to napriek tomu, že ekonomika ako taká nerastie. To sa stalo aj začiatkom roka v Česku. Toto treba ľuďom vysvetliť, že ak nie sú dobré časy, nie je možné zvyšovať mzdy. A to je politicky ťažká úloha.
Ak verejný sektor zvýši mzdy zamestnancom o sedem percent, tým ovplyvní aj mzdové požiadavky v súkromnom sektore. A rýchly rast platov je určite jeden z dôvodov, pre ktorý je také ťažké znížovať infláciu k cieľovým dvom percentám.

Stáť sa atraktívnym pre zahraničných investorov, na to je je potrebná súhra mnohých faktorov – makroekonomická stabilita, politická transparentnosť a stabilita, a perspektíva ziskovosti vychádzajúca buď z inovácii, či z atraktívnej – teda lacnej či tvorivej či vzdelanej pracovnej sily alebo prístup k nerastným surovinám. Samotná veľkosť trhu nie je zásadným faktorom rozhodovania investora ani v prípade Česka ani Slovenska.

Vo februári vydala Asociácia priemyselných zväzov na Slovensku správu, že máme najvyššie náklady na prácu a zamestnávanie vo V4. Zároveň pribudli konsolidačné balíčky v Česku, aj na Slovensku. Vlády zvyšujú niektoré dane a podľa kritikov dostatočne neokliešťujú byrokratický aparát, práve naopak. Ako to vidíte?

V SR aj ČR máme problém s mnohými mandatornými výdavkami. Tým sa priestor pre štát na to, aby efektívne fungoval cez rozpočet a zo strany výdavkov, značne obmedzuje. Inými slovami, priestor pre aktívnu fiškálnu politiku je obmedzený. Zároveň akonáhle nastane nejaký problém, očakáva sa, že to má okamžite vyriešiť štát. A to aj v prípade, ak je to problém jednotlivca.

Napríklad fiškálna položka – matky samoživiteľky. Ak majú matky samoživiteľky tri-štyri deti a sú stále podporované štátom, ide o pomerne veľký výdavok štátu na túto podporu. Ak ide o prípady, keď má jedna žena štyri deti povedzme s troma partnermi, často už nastávajú situácie, keď sa tento systém výrazne zneužíva. A kde sú tí otcovia detí?
Niekedy úrady odpovedajú, že otca nemôžu nájsť alebo ak ho nájdu, a neplatí na dieťa, ide do väzenia. Štát tak zase platí ďalšie výdavky na otca, ktorý sedí vo väzení, namiesto toho, aby ten pracoval, zarobil a prispieval na deti. Toto všetko považujem za nárokovú ekonomiku, ktorá v konečnom dôsledku oslabuje štát v prípadoch, ktoré by si mal v prvom rade riešiť vo svojom živote každý jednotlivec sám.

Takže čo môžu štáty robiť v súčasnosti?

Za prvé bude nutné sprísniť rozpočtovú politiku k zaisteniu makroekonomickej a finančnej stability. Za druhé, bude treba, aby slovenská, aj česká vláda obmedzovali tlak na navyšovanie štátnych bežných výdavkov. Za tretie, mzdová politika vo verejnom sektore musí rešpektovať vývoj a rast miezd v súkromnom sektore. To je základná východzia podmienka pre udržanie konkurencieschopnosti slovenských aj českých firiem. Za štvrté, výdavková stránka rozpočtu sa musí sústrediť na výdavky na verejné investície, ktoré sú dôležité v podpore hospodárskeho rastu. Za piate, vytváranie fiškálnej politiky musí viac zdôrazňovať a posilňovať hospodársky rast ako ciel vedľa snahy sociálnej podpory obyvateľov. Toto je politicky veľmi citlivá otázka, ale je treba si uvedomiť, že bez hospodárskeho rastu bude i financovanie sociálnych potrieb ohrozené.

Za šieste, a to je kľúčové, Slovensko, aj Česko musia hľadať lepšiu politiku v podpore konkurencieschopnosti privátnych firiem a vzniku nových firiem. Teda vytvárať podmienky podmienok pre zdravé a dynamické podnikateľské prostredie. Nejasnosti v energetickej politike či politickej nestabilite alebo spory s partnermi v EÚ tomu nenahrávajú.

A na celoeurópskej úrovni?

Ako som už zmienil, je evidentné, že potrebujeme nájsť zdroje rastu. Okrem strojárenstva a výroby, to musia byť služby rôzneho charakteru, nehovorím len o oblasti turistiky. Ale napríklad aj o právnych službách, poisťovníctve, bankovníctve a iných finančných službách. Nie je dôvod, aby sa mnohé tieto služby pre zahraničných investorov sústreďovali len do centier ako je New York, Londýn, Hong Kong ci Singapur.

Zároveň, Európa by na to všetko potrebovala silnejšiu integráciu finančného sektora. Toto je úplne základná podmienka vytvárania nových zdrojov rastu pomocou inovácii. Inovácie sa, žiaľ, chápu, aspoň v Česku, ako produkcia mozgov na univerzitách a výskumných ústavoch.

To je však len prvý krok k úspešnému presadeniu inovácií. Navyše, je potrebná komercionalizácia týchto vedeckých ideí, a k tomu je absolútne základné byť v spojení s finančnými firmami, sektorom – venture capital a private equity – ktorý musí byť schopný na sebe prevziať riziko investovania do týchto výskumov. To sa darí len veľmi pomaly v Česku, aj na Slovensku.

Máte dlhoročné skúseností v medzinárodných finančných organizáciách. Ako sa pozeráte na to, kam sa EÚ posunula za uplynulých dvadsať rokov?

Napriek všetkej kritike a pesimizmu, ktorý sa v súčasnosti v súvislosti s EÚ objavuje, si myslím, že vznik a existencia EÚ bol obrovský úspech. Viedla k stabilite Európy. Vytvorením jednotného trhu a spoločnej menovej politiky a spoločnej politiky voči investorom a zahraničnému obchodu, európsky trh ohromne narástol a som presvedčený, že životná úroveň v Česku vzrástla. A myslím, že niečo podobné ste zaznamenali aj na Slovensku.

Takže to je obrovský úspech. No a teraz sa dostávame do situácie, keď si ten dodatočný rast bude vyžadovať ďalšie kroky v integrácii Európy, teda v oblasti bankového sektora, finančného sektora, sektora inovácií. A je otázka, či na to bude v Európe dostatočná sila.

Hoci vznikla spoločná menová únia s eurom, fiškálna politika je stále v rukách jednotlivých členských štátov. A keď sa pozrieme napríklad na Taliansko či Francúzsko, tie majú obrovské rozpočtové deficity. To je potom ako spojená nádoba a spoločný problém celej EÚ. A tento problém je do istej miery tolerovaný. Takže fiškálny problém je stále na stole a nie je vyriešený. Dokedy sa nevyrieši, dovtedy EÚ nebude schopná fungovať efektívne.

Potom sa ale dostávame k téme federalizácie EÚ?

Pre mňa je EÚ riešením stability v Európe. Ak sa pozrieme na Spojené štáty americké, ktoré sú federálne, majú špecifické štáty, ktoré rozhodujú samostatne o mnohých veciach. Podobne by to mohlo byť aj v Európe. Kritici možno povedia, že v USA je to možné, lebo majú spoločný jazyk angličtinu. Áno, to je veľmi silný argument. Ale potom tu je ďalšie riešenie. Pozrime sa na Švajčiarsko, je to federálny štát, kde sú odlišné jazyky. Takže existujú príklady, ako by to mohlo fungovať.

Ďalšia a hlbšia integrácia Európy evidentne narazila na niekoľko bariér a limitov. V medzinárodnej politike nie sme jednotní v tom, ako sa pozerať na problém Ukrajiny. Integrácia jednotného trhu EÚ bola impozantne vytvorená v prípade produktov, ale integrácia trhu služieb sa ukazuje ako oveľa komplikovanejšia a v prípade bankových a ďalších finančných služieb je to beh na dlhu trať.

Trúfam si však povedať, že najcitlivejší problém a výzva hlbšej európskej integrácie je neochota harmonizovať fiškálne politiky členských štátov EÚ. Tie majú stále odlišné predstavy o svojich daňových prioritách a taktiež o svojich podporách sociálnych služieb a výrobných subvenciách. Štáty sú tiež stále nie príliš ochotné sa navzájom podporovať v prípade fiškálnych kríz.

Zdeněk Drábek: odborník na obchodnú politiku, zahraničné investície a globálnu governance. Pôsobí ako hosťujúci profesor na Inštitúte ekonomických štúdií Univerzity Karlovej, je člen vedeckej rady Fakulty sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe. Do Prahy sa vrátil po dlhom pôsobení vo WTO, Svetovej banke a 13 rokoch na univerzitách v Oxforde a Buckinghame. Počas významnej časti svojej kariéry pôsobil aj v rámci inštitúcií Bretton-Woods. Potom pôsobil ako konzultant a člen v správnych radách bánk, investičných fondov a think-tankov. V pozícii vládneho ministra pôsobil ako hlavný vyjednávač prístupových rokovaní o členstve Česka v Európskej únii, v CEFTA a v bilaterálnych rokovaniach so Svetovou bankou a MMF. Predtým pomáhal iným krajinám pri vyjednávaní obchodných a investičných dohôd so Spojenými štátmi a Európskou úniou, či pri ich vstupe do WTO. Je držiteľom mnohých ocenení, vrátane štipendií od nadácií Ford, German-Marshall a čestných doktorátov z univerzít v Spojených štátoch a Číne. Bol spoluzakladateľom alebo členom viacerých think-tankov, vrátane FONDA v Haagu. Prednášal na univerzitách a výskumných inštitúciách v Japonsku, Číne, Afrike a Strednej Ázii. Publikoval v popredných akademických časopisoch a bol najviacej citovaným ekonómom zo strednej Európy v 90. rokoch. Publikoval tiež deväť odborných ekonomických kníh v popredných zahraničných vydavateľstvách. Posledná jeho kniha je Regulation of Foreign Direct Investment – Limits to Multilateral Harmonization.