Je fascinujúce ako sa politikom darí balamutiť ľudí. Politik získa pokútnym a pre samosprávu nevýhodným spôsobom byt. Roky o tom mlčí. Keď sa to zmedializuje tak sa pomaly tvári prekvapený, že niečo také vlastní a keď už teda fakt je to tak, že niečo také vlastní, tak to daruje na charitu.

Keď už nič iné, je táto kauza príkladom amaterizmu verejných činiteľov pri riešení problémov ležiacich na hrane morálnej únosnosti. Čo je však podstate horšie, politici takéto kroky robia, lebo si myslia, že im to vo verejnosti prejde. A z toho mi behá mráz po chrbte.

Pre tých spoluobčanov, ktorí darovanie bytu na charitu ešte stále pokladajú za rozumné riešenie faktu, že politika prichytili pri získaní závažného nenáležitého prospechu, ponúkam zopár analógii z nedávnej minulosti, na ktorých je zrejmé, že to bizarné riešenie je:

Pán minister Janušek si v podstate takisto mohol udržať svoju funkciu ministra a nemusel odísť. Stačilo, keby sa bol v správnom momente rozhodol venovať nástenku na charitu. (Možno by bola aj pre charitu rovnako užitočná ako byt v centre hlavného mesta). Pardon, zabudol som, že by musel k nástenke samozrejme priložiť aj právne služby na inštaláciu tejto nástenky, aby bola analógia úplná.

Čo ma však znepokojuje ešte viac, je príbeh pána Chrbeta. V duchu analógie s bytom by totiž (vtedy ešte) ministrovi Chrbetovi stačilo venovať na charitu dostatočne veľa CO2. Vzhľadom na fakt, že tento plyn vzniká čiastočne aj ako výsledok ľudského trávenia, stačilo pánovi ministrovi riadna porcia hrachovej polievky. Tu by však už osud zašiel veľmi ďaleko, lebo takýto dar pre charitu – môžeme povedať úplne bez zveličenia – by bol úplne na prd.