Cena zemného plynu dosiahla nový rekord. Tentoraz v USA a na prekvapenie Európana, tento rekord predstavuje najnižšiu úroveň za posledné dva roky. Rečou čísel to znamená, že kým v Európe sa cena zemného plynu pohybuje na najvyšších úrovniach, a osciluje okolo 400 dolárov za tisíc kubických metrov, v USA sa znížila pod magickú úroveň 100 USD.

Dôvody sú viaceré. Tým hlavným a kľúčovým je fakt, že v USA aj naďalej prudko stúpa ťažba plynu, a to vďaka zvládnutiu technológie jeho ťažby z bridlíc. Plus narastá jeho ťažba ako sprievodný jav pri ťažbe ropy. V dôsledku toho sa USA stávajú vôbec najväčším producentom plynu na svete a predstihujú tak v poslednom období aj Rusko, kde naopak aj v dôsledku štátom garantovaného monopolu Gazpromu musia ropné spoločnosti sprievodný plyn pri ťažbe ropy jednoducho páliť na horákoch priamo na ložisku. Prebytok plynovej produkcie však zatiaľ nevedia americké spoločnosti umiestniť na trhu. Podiel plynu v doprave je v USA prakticky nulový a aj pri vykurovaní stále dominujú ropné oleje a uhlie. Export v podobe skvapalneného plynu (LNG) je zatiaľ veľmi obmedzený, pretože až doteraz boli terminály stavané na jeho príjem. Ešte pred necelými piatimi rokmi sa v rôznych analýzach sebavedomo tvrdilo, že USA bude čoraz viac závislé od importu LNG. Dnes je opak pravdou a kým sa aspoň niektoré terminály prebudujú na export, chvíľu to potrvá. Avšak prvé tankery s LNG z Mexického zálivu do Európy už dorazili v minulom roku a dá sa očakávať, že tieto dodávky aj vďaka spomínanému cenovému rozdielu budú len narastať.

V Európe máme presne opačné problémy. Cena plynu nám rastie do rekordných výšok, keďže platné dlhoročné kontrakty typu take or pay na jeho nákup s ohraničeným počtom strategických dodávateľov (Nórsko, Rusko, Alžírsko) sú naviazané na ceny ropy a ropných produktov. Navyše v poslednom období sa prudko oslabilo euro voči doláru, čo tiež prispieva k nárastu ceny, lebo všetky nákupné kontrakty sú v dolároch.

Príklad USA je pre Európu zatiaľ veľmi poučný. Ukazuje, ako sa dá inovatívnymi technológiami, aj v tak na prvý pohľad konzervatívnom biznise ako je ťažba plynu, dospieť k radikálnym skokom, čo sa následne z pohľadu ekonomiky a kupujúceho odzrkadlí pozitívne na cene produktu. Nárast domácej produkcie prináša pre USA aj nemalý bezpečnostno-politický význam, keďže sa znižuje závislosť od dovozu z problematických oblastí sveta.

Aktuálna kríza okolo Iránu a jeho hrozby zablokovať Hormúzsky prieplav tak aj v tomto kontexte nadobúda z pohľadu Washingtonu iný rozmer. A len viac zdôrazňuje v Európe málo vnímaný a chápaný aspekt angažovanosti USA v Perzskom zálive, ktorý spočíva prioritne v ochrane exportu ropy na svetové trhy – čím sú myslené Ďaleký východ (Japonsko, Tchaj-wan, Južná Kórea a v posledných rokoch aj Čína) a Európa. USA už dávno dovážajú z tohto priestoru minimálne objemy a vďaka bridlicovému plynu úplne vynulovali aj import LNG z Kataru. Inak povedané, vďaka morskej flotile v Perzskom zálive paradoxne narastá závislosť EÚ ale aj Japonska či Číny od USA. A aj to je dôvod, prečo Číňania v poslednom období prudko zvýšili prieskum bridlicového plynu u seba doma.

Ak sa vrátime k ekonomike a do Európy, tak cena plynu je pre európsku ekonomiku ešte citlivejšia záležitosť ako pre USA. Ak prognózy pre USA hovoria v nasledujúcich „doviditeľných“ dvoch-troch rokoch o ďalšom poklese, u nás v lepšom prípade o stagnácii a v tom horšom o ďalšom náraste, tak prirodzené ekonomické ale aj spomínané bezpečnostné tlaky nás budú prirodzene nútiť hľadať riešenia podobné tým severoamerickým. Ale už dnes nemalou mierou ekonomicky profitujeme z americkej invenčnosti, pretože cenový rozdiel medzi plynom z dlhodobých kontraktov a na swapovom trhu s LNG je aj v EÚ čoraz zreteľnejší.