Na Slovensku, najmä vo vláde, dnes panuje absurdné čakanie na koniec krízy. Kríza však nie je prestávka, počas ktorej sa môžeme pokojne pripravovať na druhý polčas, pretože aj tak nič iné nezmôžeme. Kríza je čas, kedy pelotón ide ďalej, ale proti obrovskému vetru.

Slovensko do tejto búrky vošlo na čele pelotónu. Dnes sa mesiac po mesiaci prepadá. Ministerstvo financií minulý týždeň predpovedalo šesťpercentný pokles ekonomiky na rok 2009, čo nás radí na najhoršie miesta v Európe. Znamená to, že v tomto roku prvýkrát po 8 rokoch prestaneme dobiehať Európu. Pelotón sa nám vzdiali spôsobom, ktorý nemá od vzniku Slovenskej republiky obdobu. Zároveň už prišlo o prácu od septembra minulého roku viac ako 100 000 ľudí. 

Myšlienka, že keď sa vietor zmierni a búrka odíde, Slovensko sa dostane samospádom späť na čelo pelotónu, je absurdná. Z pohľadu Róberta Fica je však úplne pochopiteľná, pretože jeho vláda je vláda samospádu. Všetky skutočné opatrenia proti kríze (aj mimo nej) prijala len pod tlakom opozície, médií a mimovládnych hlasov. Prioritou súčasnej vlády totiž je, aby jej ľudia boli vďační – preto robí šrotovné, ktoré slovenskej ekonomike neprinieslo skoro nič. Prioritou vlády však má byť, aby ľudia mali prácu a dobré platy, nie vďačnosť za viditeľné, ale neúčinné dary.

Slovensko sa potrebuje vrátiť k poriadnemu ekonomickému rastu, ktorý umožní vytvárať nové pracovné miesta. To však vyžaduje tvrdú prácu a rozhodnosť. Reči o sociálnom štáte nič neznamenajú pre sto tisíc ľudí, ktorí už prácu stratili.

Dnešná situácia mi pripomína rok 2000, keď vďaka kríze (ktorú zanechal Mečiar) dosiahla nezamestnanosť 20%. Reformní politici už vtedy mali nachystané plány, čo urobiť pre tvorbu nových pracovných miest. Mnohé z týchto plánov po roku 2004, keď sa realizovali, priniesli najrýchlejší rast zamestnanosti v slovenskej histórii aj v rámci strednej Európy.
SDĽ však blokovala skutočné reformné kroky a namiesto toho presadila zriadenie vládnej komisie na boj proti nezamestnanosti pod vedením vtedajšieho ministra práce Magvašiho. Môj vtedajší šéf Eugen Jurzyca ma tam raz vyslal ako zástupcu INEKO. Pamätám si, že som z tohto stretnutia odišiel s pocitom absolútnej márnosti, pretože sa tam na trojhodinovom rokovaní riešila viac ako desiatka materiálov a stovky strán textu, ale išlo o prázdne, alebo len symbolické kroky s jediným cieľom – vyhnúť sa skutočnej zmene.

Žiadny politik nie je nenahraditeľný a neexistuje zázračný líder, ktorý nás dovedie do zasľúbenej zeme. Potrebujeme však, aby Slovensko malo vládu, ktorá začne naozaj riešiť problém – vysoké odvodové zaťaženie, nedotiahnutú modernizáciu ekonomiky a čoraz neuspokojivejší stav ľudského kapitálu. Potom možno očakávať návrat k 5-6% hospodárskemu rastu, ktorý je podmienkou rýchleho zlepšovania životnej úrovne a tvorby 40-50 000 pracovných miest ročne, ktoré Slovensko potrebuje.

Keď sa Slovensko mení, ide dopredu. Keď sa spoľahne na samospád, začne zaostávať. Treba ukončiť vládu samospádu a začať Slovensko posúvať dopredu.

Táto noc nemusí byť krátka

Zdroj: Hlasuj za tento článok na vybrali.sme.sk