Spisovateľ a zakladateľ webu edge.org John Brockman od roku 1998 kladie pravidelne každý rok desiatkam špičkových vedcov a rôznych osobností jednu otázku. Tá z roku 2014 znela takto: Ktorá idea si zaslúži zaniknúť? Myslím si, že k ideám, ktoré oslovení vedci označili ako prekonané, môžeme smelo pridať myšlienku, že by sme sa mali snažiť o sebestačný spôsob života.

Ešte aj dnes sa táto myšlienka teší medzi mnohými ľuďmi veľkej popularite, a to z rôznych príčin. Niektorí veria, že sebestačnosť im pomôže k väčšej slobode a nezávislosti od mnohých vonkajších vplyvov. Sebestačnosť im umožní odstrihnúť sa od systému a získať napr. energetickú či potravinovú nezávislosť. Pre iných je idea sebestačnosti a samozásobiteľstva spojená s vierou, že vzájomná závislosť mimo svoj národ či skupinu je niečo, čo je z dlhodobého hľadiska neudržateľné. A ďalšou príčinou je viera, že zvýšenie našej sebestačnosti pomôže vyriešiť mnohé environmentálne problémy.

Máloktorá myšlienka bola ľuďmi taká preskúšaná ako snaha o sebestačnosť a samozásobiteľstvo. Výsledky týchto snáh jasne poukazujú, že je to zlá a nefungujúca idea, ktorá má oveľa viac negatív než pozitív. Akých?

Sebestačný život

Ak chceme aspoň na chvíľu porozumieť životu sebestačného farmára, staňme sa ním virtuálne na pár minút aj my a vráťme sa do čias našich starých a prastarých rodičov .

Ráno sa zobudíme čo najskôr, pretože vieme, že ak si trošku prispíme, zobudí nás bučanie hladného a smädného dobytka. Takže je treba nakŕmiť kravičky, kozičky, prasiatka, napojiť ich, podojiť kravičku, zakúriť v piecke a pripraviť si niečo pod zub. Potom skočiť do potoka po vodu a keď už sme tam, tak aj niečo oprať a rovno sa v ňom aj umyť. Neskôr vyviezť kravičku a kozičku na pašu, ísť na pole okopať zemiaky, uvariť obed, nakŕmiť prasiatko, opraviť strechu, nanosiť drevo z lesa, zaštopkať ponožky, nabrúsiť ihlu, zašiť dieru na tričku, upriasť si klbko nití atď.

Celý deň by sme strávili len zabezpečovaním základných životných potrieb, ako je dostatok jedla, oblečenia, tepla a udržiavania obývateľného príbytku. Pohoda? No z mojej skromnej skúsenosti usudzujem, že je to ťažká manuálna a stereotypná drina. Kopec voľného času? Sotva. A ak si aj nejaký nájdete a chcete sa intelektuálne vyžiť, odkiaľ asi tak zoženiete napríklad knihu?

Napriek všetkým okolnostiam si povedzme, že nám zostane pár hodín denne na výrobu nejakého potrebného nástroja. Koniec koncov, vytvoriť niečo úplne od piky nám umožní „hlbšie porozumieť“ mnohým vzťahom a súvislostiam a taktiež dá šancu byť viac nezávislými od iných.

Hriankovač Thomasa Thwaitesa

Niečo podobné napadlo aj istému anglickému študentovi Royal Col ege of Art in London Thomasovi Thwaitesovi. V roku 2009 sa rozhodol vyrobiť si sám obyčajný hriankovač, ktorý bol prvý raz zostrojený ešte v 19. storočí. K jeho výrobe potreboval zohnať oceľ, nikel, meď, sľudu a plast. Oceľ slúži na zostrojenie kostry a vyhadzovača toastu, meď na vytvorenie elektrických častí, nikel je potrebný na výrobu vykurovacieho telesa, plast slúžil na izoláciu elektrických častí a ako vonkajší obal. 

 Zdroj:Youtube

Už prvá časť, teda získať oceľ, bola pre neho takmer neuskutočniteľná záležitosť. Kým železnú rudu si vieme pomerne jednoducho vydolovať zo zeme, oceľ z nej získame jedine tavením vo vysokotepelnej peci. T. Thwaites preto odcestoval do starej bane vo Walese, ktorá teraz slúži ako múzeum, odkiaľ získal železnú rudu. S „primitívnou“ technológiou z 15. storočia sa pokúsil získať oceľ, ale jeho pokus zlyhal. Preto trochu zašvindľoval a na výrobu ocele použil dve mikrovlnné rúry.

Získanie plastu nebolo o nič jednoduchšie. T. Thwaites sa snažil, ale nedokázal presvedčiť manažérov BP, aby ho odviezli na vrtnú plošinu, aby si tam mohol načapovať trochu surovej ropy. Jeho ďalšie pokusy vyrobiť plast zo zemiakového škrobu boli prekazené plesňami a hladnými slimákmi. Nakoniec opäť zašvindľoval a použil starý plast z miestnej skládky, ktorý roztavil a pretvoril do potrebnej formy.

Celý proces výroby trval mesiace a výsledkom bol nefunkčný neforemný krám, z ktorého sa po piatich sekundách po pripojení do elektrickej siete stal toast. Podľa Thwaitesa ak by človek chcel vlastnoručne zostrojiť toastovač úplne svojpomocne, bol by to projekt na celý život.

Kolektívny mozog

S neuveriteľnou ľahkosťou a samozrejmosťou berieme fakt, že všetky produkty, nástroje a technológie, ktoré denne používame, sú niečím bežným, čo tu bolo „vždy“. Avšak zdanlivo jednoduché technológie napríklad ceruzka, zubná pasta, plastová fľaša či zápalka sú v skutočnosti výsledkom stáročiami naakumulovaných vedomostí a spolupráce tisícov špecialistov, inžinierov, vedcov, obchodníkov z celého sveta. Kto z nás vie ako previesť syntetizáciu fluoridu sodného potrebnú na výrobu zubnej pasty? Kto vie ako funguje polymerizácia na výrobu plastu?

A j tie najjednoduchšie technológie, ktoré používame, k nám však neprišli ako manna z neba. Tie sú dôsledkom procesov, kedy sme sa postupne vzdávali sebestačného, vidieckeho spôsobu života a vymenili sme ho za život v priemyselných a urbánnych spoločnostiach. V nich sa špecializujeme, hromadíme množstvo užitočných znalostí a vedomostí, ktoré zhmotňujeme do nových technologických a sociálnych riešení. J ednoducho nemôžme mať internet, mobily, autá, knihy, voľný čas, abstraktnú a menej namáhavú prácu, vedu, školy, zdravotnú starostlivosť a zároveň byť sebestačný.

Sebestační farmári

Možno si poviete, že vám to stojí za to stať sa z rôznych dôvodov sebestačný. Veď je to dnes také cool . Je to však inovatívna myšlienka? Pravdupovediac, ani nie. Po celé stáročia až do príchodu priemyselnej revolúcie v 19. storočí väčšina Európanov žila ako sebestačný roľníci lokálnym spôsobom života. Po stáročia boli pri zaobstarávaní potravín a iných produktov pre vlastnú potrebu závislí len na sile svojich svalov a na svojej zručnosti.

Tento druh sebestačnosti mal však podstatnú chybu krásy, a to v tom, že roľníci boli až príliš často vystavení krutým dôsledkom pre nepriaznivé vplyvy počasia. Lejaky, ľadovec, jarné a zimné mrazy, suchá, dažde či dlhé zimy so železnou pravidelnosťou ničili ich úrodu. To malo pre nich zlé a ešte horšie následky.

Obraz typického priemerného európskeho sebestačného dedinčana zachytil ekonóm Henri Sée. Spočítal, že ešte v 18. storočí postihli francúzskych roľníkov najmenej desaťkrát rozsiahle hladomory, a to konkrétne v rokoch 1725, 1740, 1759, od roku 1772 do roku 1766, 1784, 1785, a v roku 1789. A aj z tých niekoľkých úspor, ktoré mali roľníci k dispozícii, si v skutočnosti nemohli kúpiť nič, pretože v čase neúrody cena potravín prudko stúpla. Tí, čo prežili, neskôr čelili epidémiám osýpok, čiernych kiahní či týfusovej horúčke. Podľa neho najviac ohrozenou populáciou boli práve ľudia žijúci na vidieku, a to kvôli horším životným podmienkam a absencii akejkoľvek lekárskej starostlivosti.

Podobne historik Pierre Gourbet vo svojej knihe The French Peasantary in 17 century trpko poznamenáva, že každý francúzsky roľník, ktorý mal to šťastie a dožil sa 60 rokov, nepochybne prežil niekoľkokrát „zlé roky“ – teda hlad, podvýživu, choroby a biedu.

Samozásobiteľský a sebestačný život v minulých storočiach bol neustály boj o prežitie a život v nekončiacej sa chudobe.

Bola to práve negatívna skúsenosť našich predkov so sebestačným spôsobom života , ktorá spôsobila, že tento spôsob života opustili. Až nástup priemyselnej revolúcie nám umožnil generovať technológie a diverzifikovať zdroje, vďaka ktorým sme dostatočne izolovaní od okamžitých negatívnych prírodných vplyvov. Na rozdiel od úbohých roľníkov si dnes v prípade neúrody na jednej časti územia môžeme obstarať potraviny jednoducho niekde inde.

Sebestačnosť na úrovni štátov

A čo taká vysnívaná sebestačnosť a samozásobiteľstvo vo väčších celkoch, nielen na úrovni jednotlivcov či lokálnych komunít, ale celých národov či štátnych útvarov? Podľa hesla: cudzie nechceme, svoje si nedáme. To predsa musí fungovať, alebo nie?

Zoberme si jednu z najväčších a najľudnatejších krajín sveta, a to Čínu. Bola to obrovská a dominantná ríša, ktorá si jeden z najväčších rozkvetov zažila medzi 10. až 15. storočím. Číňania vynašli množstvo technológií, ktoré sme my, Európania, len ticho závideli a radi ich kopírovali. V 15. storočí sa však dynastia Ming kvôli strachu z výbojných Mongolov, morových epidémií a nákladných moreplaveckých dobrodružstiev admirála Čeng Cheho rozhodla izolovať od okolitého sveta. Dôsledkom bol hlboký niekoľko storočný technologický úpadok a prudké zaostávanie za Európou. Ideu sebestačnosti vyznával aj Mao Ce-tung, ktorý systematicky ničil mestskú a vzdelanú populáciu a vyzdvihoval sebestačný život roľníkov. Porovnajme to s dnešným ekonomickým rozmachom a obranou voľného trhu čínskym prezidentom. A môžeme pokračovať ďalej.

Izolacionizmus a snahu o sebestačnosť preferovalo Japonsko od 17. do 19. storočia. Snahu o sebestačnosť skúšal v Rumunsku psychopatický Nicolae Ceaucescu, v Albánsku Enver Hodža na Kube Fidel Castro. Mimochodom, jednou z hlavných ideí dynastie Kimovcov zo Severnej Kórey je Juche , čo znamená snaha o čo najväčšiu sebestačnosť. No radosť tam žiť. Vo všetkých spomínaných krajinách snaha o sebestačnosť spôsobila úpadok, v lepšom prípade stagnáciu.

Už počujem ako chcete so mnou nesúhlasiť v tom, že problém týchto krajín nebol v systéme ale v ľuďoch, resp. v mizerných vládcoch a v tragickom zlyhaní elít.

Tasmánsky regres

Hraničný, aj keď nedobrovoľný prípad sebestačnosti na vlastnej koži zažili obyvatelia Tasmánie. Ich územie oddelila stúpajúca hladina od Austrálie pred 12 000 rokmi. Keď sa s nimi v 17. storočí stretli prví Európania, prvé, čo si všimli, bolo, že títo ľudia používali tie najjednoduchšie nástroje, aké kedy videli. Tasmáncom chýbalo nielen množstvo nástrojov a techník, ktoré mali ich príbuzní z austrálskeho kontinentu, z archeologických nálezov vedci zistili, že nepoužívali viacero technológií , ktoré intenzívne používali ich predkovia. Postupom času prestali používať ihly z kostí, oblečenie do zimy či udice na ryby.

Naopak, obyvatelia iných tichomorských ostrovov, ktorí často žili v oveľa menších spoločenstvách ako Tasmánci, ale udržiavali vďaka obchodu čulé kontakty s obyvateľmi z okolitých ostrovov, podobný regres v oblasti technológií nepoznali.

Základný problém Tasmáncov nebol v zlyhaní elít či v hlúpnutí Tasmáncov, ale v ich izolácii a sebestačnosti. Slabá imitácia určitých menej často opakovaných činností, ktoré vykonávali len niektorí špecialisti, spôsobilo, že mnohé postupy na výrobu nástrojov jednoducho stratili či zabudli. Podľa antropológa Joea Henricha inovácie a nové technologické riešenia len málokedy vznikajú v izolácii. Tie sa podľa neho objavujú predovšetkym tam, kde dochádza k intenzívnejšej vzájomnej prepojenosti ľudských myslí. Národy a štáty vytvárajúce priaznivé prostredie pre slobodné vymieňanie myšlienok a ich aplikáciu produkujú potrebné technologické a sociálne inovácie. Naopak, tie štáty, ktoré sa izolujú, uplatňujú protekcionizmus a snívajú o väčšej sebestačnosti, upadajú . Porovnajme Singapur, Hongkong, Macao, Nový Zéland s Venezuelou, Bieloruskom a Severnou Kóreou.

Prehlbujme kooperáciu a odmietajme sebestačnosť

Predstava sebestačného spôsobu života je v skutočnosti len ilúzia. Rastúca miera nezávislosti od iných ľudí nevedie k nezávislosti a slobode, ale len k väčšej závislosti od okolitej prírody. A to nikdy v histórii neveštilo pre nás ľudí nič dobré.

Sebestačnosť na úrovni jednotlivcov, skupín či štátov viedla vždy k úpadku, narastajúcej chudobe a stagnácii, pretože kvôli nej strácame schopnosť generovať potrebné inovácie umožňujúce uľahčovať a zlepšovať náš život.

Sebestačnosť nie je riešením ani na existujúce environmentálne problémy, ktoré ľudstvo dnes produkuje. Tie nevyriešime tým, že začneme napodobňovať spôsob života našich prastarých rodičov, ale zdokonaľovaním existujúcich technológií a vytváraním nových technologických riešení.

Podobne sebestačnosť na úrovni štátov je zlý myšlienkový koncept vychádzajúci z predstavy, že vzájomná závislosť mimo svoj „kmeň“ je niečo, čo je z dlhodobého hľadiska neudržateľné. To je však zásadný omyl. Minulosť nám jasne hovorí, že prehlbovanie vzájomnej závislosti medzi ľuďmi vedie k prosperite a vyššej kvalite života.

Idea sebestačného života si naozaj zaslúži len jediné, a to zabudnutie.