20. mája Ústavný súd rozhodol o „protiústavnosti" zriadenia Špeciálneho súdu. S prevahou jedného hlasu, sa sudcovia stotožnili s väčšinou argumentov poslancov vládnej koalície a označili niektoré časti zákona o Špeciálnom súde za v rozpore s ústavou. Väčšinu väčšiny, ktorá o Špeciálnom súde rozhodla do funkcie sudcov vymenoval prezident Gašparovič, vyberajúc si z návrhov, ktoré mu predložila Národná rada. Nakoniec sa teda odporcom špeciálneho súdu, konkrétne pánovi Štefanovi Harabinovi, podarilo túto inštitúciu zrušiť.

Ôsmeho februára 2008 koaliční poslanci z iniciatívy predsedu ĽS-HZDS V. Mečiara podali podanie na Ústavný súd SR, v ktorom žiadajú, aby ústavní sudcovia Špeciálny súd zrušili pre jeho bezprecedentné postavenie v systéme slovenského súdnictva. Podľa doručeného podania je zriadenie Špeciálneho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu a okrem toho jeho zriadením "došlo k výraznej nerovnosti medzi sudcami všeobecných súdov a sudcami špeciálneho súdu počnúc legitimitou sudcu, ktorá je odvodená od rozhodnutia Národného bezpečnostného úradu ako orgánu výkonnej moci, cez šesťnásobok funkčného príplatku sudcu až po zabezpečenie ochrany". O paradoxe tohto podania som už písala spolu s Erikom Lášticom TU.

Najviac však musím krútiť hlavou nad tvrdením pána Štefana Harabina o diskriminácii a nerovnosti medzi sudcami pri odmeňovaní, ktorým sa neustále oháňa. Keď bol totiž pán Harabin predsedom Najvyššieho súdu a odmeňovanie mal vo svojich rukách, zjavne ho táto nerovnosť netrápila. Priam naopak. V roku 2002 (tak ako v roku 2001), len pár hodín pred zvolením nového predsedu Súdnej rady (voľbu ktorého pán Harabin tak úspešne odďaloval a maril), si predseda Najvyššieho súdu Harabin sám sebe schválil vysoké odmeny. V tom čase mu nerovnosť medzi sudcami nevadila, svojim konaním ju dokonca vytváral. Štefan Harabin jednoducho zneužil vzniknuté vákuum, kedy parlament stratil kompetenciu schvaľovať odmeny Najvyššiemu súdu vo vízii prenesenia tejto kompetencie na nezávislú Súdnu radu. Tá však nebola funkčná vďaka blokovaniu z jeho strany a tak si vtedajší predseda Najvyššieho súdu vzal kompetenciu odmeňovania do vlastných rúk. Výsledkom boli spomínané štedré odmeny sebe samému. Tie desaťnásobne prevyšovali sumu, akú kedy na odmenách predsedovi Najvyššieho súdu schválil parlament, kým mal túto právomoc vo svojich rukách (pozri graf).

Odmeňovanie sudcov NS

Zdroj: Odmeňovanie sudcov NS

Zdroj: kalkulácia autorky, na základe žiadosti adresovanej Najvyššiemu súdu o prístup k informáciám (Odpoveď. 23-14/2006/ z 31.5.2006)

 

Odmeny vyplatil aj ďalším dvom sudcom z Najvyššieho súdu, ktorí náhodou boli aj členmi Súdnej rady, ktorá mala voliť svojho predsedu. Štefan Harabin bol jedným z kandidátov na tento post. V tom čase, napriek obrovskej kritike zo strany médií, žiaden z odmenených sudcov nepriznal výšku odmien. Niet divu. Keď sme tútu informáciu získali na základe žiadosti o slobodnom prístupe k informáciám, ukázalo sa, že výška odmien, ktorú si udelil pán Harabin, už po ňom nikdy nikým nebola prekonaná.

Takže áno, podľa pána Harabina všetci si musíme byť rovní, len niektorí rovnejší.