Konsolidujme verejné financie najmä zvyšovaním daní. Zvýšme financovania vzdelania a sociálnej ochrany. Napísal známy blogger Martin Filko. Aj keď neviem nakoľko vážne myslel M. Filko tieto návrhy v kontexte svojej virtuálnej debaty s predsedom Sulíkom a ministrom Miškovom, ktorých označil za zaslúžilých punkerov.

Možno je to prekvapujúce, ale aj moje obľúbené porekadlo je, že nemôžeme mať krajinu so škandinávskymi verejnými službami, anglosaskou mierou prerozdelenia a vysokou korupciou. Na rozdiel M. Filka si však myslím, že potreba konsolidácie je momentálne väčšia ako budovanie škandinávskych verejných služieb. Pretože ak má byť konsolidácia úspešná, mali by sme sa držať skúseností zo zahraničia.

Podľa konsenzu medzinárodných organizácií a mnohých ekonómov by pri konsolidácii malo prevažovať šetrenie nad zvyšovaním daní (odporúča sa pomer 2:1). Potvrdzuje to historická skúsenosť, lebo pre relatívne väčšie škrty na strane výdavkov sa v minulosti rozhodli štáty, ktoré úspešne konsolidovali. Menej sa tým taktiež brzdí hospodársky rast. Väčší tlak na úspory vo verejnej správe tlačí na jej vyššiu efektívnosť. Dokonca aj investori v nižšej rizikovej prirážke viac ocenia znižovanie cez škrtanie výdavkov ako cez zvyšovanie daní. Veľmi prehľadne to sumarizuje Fero Múčka. Samozrejme, že je potrebné rozlišovať či škrtáme investície, alebo šetríme na predražených IT službách či upratovacích tendroch. Rezervy vo vyššej kvalite verejných služieb sú u nás momentálne skôr v korupcii, klientelizme a zle nastavených systémoch, než v nízkych výdavkoch.

A teraz k výdavkom na vzdelávanie a sociálnu ochranu. Môžeme sa baviť o výške výdavkov na jednotlivé oblasti v pomere k výkonnosti ekonomiky (HDP) alebo len o štruktúre rozdelenia balíka, ktorý máme k dispozícii. V druhom prípade však ide iba o presun z jedného vrecka do druhého a nie o diskusiu o veľkosti štátu.

V oboch prípadoch je však vhodné vylúčiť z porovnania oblasť „sociálna ochrana,“ lebo viac ako 60 % výdavkov definovaných v tejto priorite sú výdavky na dôchodky. Dávame na ne v porovnaní zo Západom objektívne menej, lebo máme aj menej dôchodcov. A prekvapujúco nešetríme ani na výške dôchodkov, keď sme v miere náhrady na priemere OECD.  Možno by sme mohli z celkového balíka vylúčiť aj úroky, ktoré platíme za štátne pôžičky. Záver pre vzdelávanie však vyjde rovnaký: zaslúžilo by si viac peňazí. Povedať to o aj dôchodkoch je však už podľa mňa príliš naľavo.

<