Aj keď pána ministra koalícia podržala, obávam sa toho, kto podrží chorých, starých a všetkých, ktorí sú na poskytované sociálne služby odkázaní.

Stojíme pred návrhom novely zákona o sociálnych službách, ktorý sa priamo týka vyše 1 410 zariadení. V týchto zariadeniach počas roku 2016 bolo 60 326 obyvateľov a ďalších vyše 7 000 čakateľov je na čakacích listinách. Zákon má priamy dopad nielen na týchto obyvateľov, ale aj ich rodinných príbuzných. Navrhované zmeny budú musieť aplikovať v praxi všetci verejní aj neverejní poskytovatelia a ich zamestnanci. Pýtam sa, je novela zákona naozaj dobre pripravená? Moja 20 ročná prax v sociálnych službách, stretnutia s poskytovateľmi tejto namáhavej práce, samotnými zamestnancami a klientmi zariadení ma nútia upozorniť na niekoľko závažných chýb a nedostatky v novele zákona.

Hneď prvým nedostatkom pripravovanej novely je chýbajúci konsenzus odbornej verejnosti, poskytovateľov sociálnych služieb a samotných potrieb prijímateľov. Do procesu tvorby zákona sa prostredníctvom pripomienkovania legislatívneho procesu zapojilo 67 inštitúcií a organizácií, ktoré vyslovili 950 pripomienok, z ktorých až 638 bolo zásadných. Ak si to porovnáme napríklad so zákonom o sociálnom poistení, ktorý sme prijímali v rámci starodôchodcov, inštitúcie a verejnosť vzniesli len 45 pripomienok.

V novele zákona sa ďalej nezrealizovala validácia zákona 448/2008 vo veci posudkového systému, ktorý v aplikačnej praxi funguje ako na voľnom chode. Človek s jednou diagnózou je posudzovaný 4 inštitúciami. Posudková činnosť sa neopiera o medzinárodnú klasifikáciu chorôb a sociálne posudzovanie sa realizuje podľa odpovedí príbuzných a nie podľa skutočného hodnotenia zbytkových schopností klienta. Keďže posudkový systém nemeníme, bude sa môcť s objektivitou posudzovania manipulovať tak, aby odkázaný získal čo najvyšší príspevok. Bez ohľadu na objektívnu potrebu a bez kontrolného mechanizmu začneme vyplácať príspevok na odkázanosť, ktorým sa minister najviac chváli. Návrh tiež nezavádza jednoznačnú lehotu, podľa ktorej má samospráva zabezpečiť dostupnosť pre odkázaných ľudí. Šikovne sa tým vyhli zodpovednosti za pomoc pri presune klientov z nemocnice do zariadenia sociálnych služieb.

Až 17 540 klientov sa v roku 2016 nachádzalo v zariadení pre seniorov. Mnohí z nich by mohli ostať za podpory opatrovateľskej služby v pohodlí svojho domova. Túto službu, ktorú ministerstvo neprofesionalizovalo, nenastavilo jej parametre udržateľnosti a bez potrebných zmien ju vedie k likvidácii. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny nezavádza odvážne zmeny, ktoré by stanovili percento podielových daní pre samosprávy, ktoré by prispievali na túto službu. Museli by sa zaviesť ešte aj následné rozpracované zmeny, ktoré by v budúcnosti šetrili náklady na pobytové služby. Tie sú niekoľkonásobne vyššie ako tie na komunitnom princípe, ktoré slúžia na podporu rodiny počas dňa, aby sa rodina o svojho príbuzného zvládla starať, čo najdlhšie doma.

Veľký problém vidím aj v službe včasnej intervencie, kde sa zavádzajú potrebné odborné činnosti a personálny rámec pozostávajúci z odborného tímu. Pozabudlo sa ale na jednotnú výšku príspevku na túto službu. Bez tejto jasnej inštrukcie si kraje zavedú vlastnú výšku, ktorá nebude zodpovedať reálnym nákladom na službu. Opäť na to doplatí konečný príjemca, lebo služba sa nebude v praxi reálne vykonávať. Bude síce zakomponovaná v legislatíve, ale nebude finančne krytá. Rodiny so zdravotne znevýhodneným dieťaťom do 6 rokov ostanú opäť na milosť a nemilosť osudu alebo rôznym zbierkam na terapie.

Problematika denných stacionárov sa v novele veľmi nerieši. Dané kritéria zmenené na základe monitoringu vykonané MPSVaR, o ktorých výsledkoch nikto oficiálne poriadne nič nevie, majú za následok likvidovanie jednotlivých zariadení. Poskytovatelia nekvalitných služieb zariadenia zatvorili a kvalitné denné stacionáre teraz stoja pred náročnou situáciou udržateľnosti poskytovanej služby v rámci daných podmienok. Ďalšou hrubou chybou je ich nerozdeľovanie podľa cieľovej skupiny, na ktorú sa orientujú - seniori alebo deti.

Z mojej takmer 20 ročnej praxe práce s deťmi so zdravotným znevýhodnením som poučená, že pri ambulantných službách sa personálny normatív musí stanoviť nie podľa počtu klientov, ale podľa odkázanosti, teda náročnosti. Veď je logické, že náročnejší klient si vyžaduje omnoho viac pozornosti a individuálnej práce. Ministerstvo to ale zavádza tak, že v praxi budú mať zariadenia s menej odkázanými klientmi rovnaký počet personálu ako tie, ktoré zabezpečujú služby pre ťažké stavy. V konečnom dôsledku si zle nastavený model odnesie konečný prijímateľ – človek odkázaný na túto formu pomoci.

Táto novela nie je reformou toho, čo naše Slovensko čaká ďalšie roky. Vôbec nie je koordinovaná s rezortom Ministerstva zdravotníctva, ktoré zavádza zmeny vo vzťahu k dlhodobej starostlivosti. A tým, že MPSVaR svoj posudkový systém nekoordinuje v spolupráci s Ministerstvom zdravotníctva, na základe čoho nezavádza novú typológiu zariadení vo vzťahu k dlhodobej starostlivosti, je novela zlá a bude prehlbovať agóniu starostlivosti o trpiacich ľudí odkázaných na lôžko.

Priamo v pléne NR SR som vystúpila so svojimi poznámkami, ktorými som pristihla ministra Richtera pri tom, že reforma zákona o sociálnych službách je iba obyčajná valorizácia a starostlivosť o odkázaných čaká kolaps. Začína to znižovaním kvality, odchodom kvalitného personálu, predčasným zomieraním, a to čo príde na koniec si nechcem ani predstaviť. Agónia starostlivosti o odkázaných sa novelou nezastaví, potrebuje to systémové zmeny úzko prepojené so zdravotným systémom.