Dôvody mám hneď dva. Prvým je úmysel štátu vyhlásiť generálny pardon pre ľudí zaťažených exekúciami a druhým  naša konkrétna skúsenosť s exekučnou amnestiou.

Prvýkrát som o dlhoch na verejnom zdravotnom poistení a s nimi súvisiacim zákonom – exekučným poriadkom písal v tomto blogu. Upozorňoval som v ňom na „detské choroby“  novelizovaného zákona s tvrdým dopadom na zdravotné poisťovne.

Neviem, či odvtedy štát zmúdrel, veď avizovaná štátna exekučná amnestia sa v médiách pretriasa pomaly trištvrte roka, a jej detaily stále nikto nepozná. Nie je jasné, ako presne bude amnestia vyzerať, na čo sa bude vzťahovať, koho sa bude týkať. A zdá sa, že v tom nemá jasno ani predseda vlády, ktorý len pred pár dňami v rozhlase meditoval nad troma možnými podobami exekučnej amnestie  (Sobotné dialógy, RTVS , 20.1.2018).

Dlžníci sú medzitým v strehu, až natoľko, že začínajú špekulovať. Veď kto by si nepočkal na amnestiu, ktorá ospravedlnení jeho finančné hriechy.  Pocítili sme to aj v Dôvere. Na rozdiel od štátu sme totiž s exekučnou amnestiou toľko neotáľali.

Amnestiu sme si otestovali takpovediac nanečisto – na úrokoch spojených s dlhmi - už predvlani. Dlžníci ju využili, do poisťovne prišli viac ako tri milióny eur, ktoré poslúžili na úhradu zdravotnej starostlivosti pre našich poistencov.

Posmelení ich aktivitou a snahou poskytnúť pomocnú ruku tým, ktorí sa chcú vymaniť z kolotoča dlhov, trúfli sme si na exekučnú amnestiu. Prípravu sme zvládli  za dva mesiace, nastavili sme jednoduché pravidlá, lebo veď to zase nie je žiadna veľká veda. V septembri 2017 sme vyhlásili, že upustíme od ďalšieho vymáhania druhej polovice dlhu, ak si dlžníci uhradia polovicu starého dlhu do konca kalendárneho roka. Uľahčili sme im to, exekučné trovy aj celú komunikáciu s exekútormi sme vzali na seba.

Ponuku dostalo 54 000 dlžníkov, využilo ju 4 200, dokopy zaplatili dva milióny eur. Zaktivizovali sa najmä  zamestnanci, ktorí kedysi pracovali ako živnostníci a bremeno dlhu si niesli ďalej. Je to veľa? Málo?

Nechám na vaše posúdenie, len doplním, že bežne sa úspešnosť vymáhania starých, ťažko vymožiteľných dlhov, pohybuje na úrovni nižšej ako dve percentá. Rýchlym prepočtom zistíte, že v tomto prípade sme sa účasťou priblížili k ôsmim percentám (s úspešnosťou okolo šesť percent).

Možno by to bolo aj viac, nebyť špekulatívneho prístupu takzvaných „chronických neplatičov“ (to je ešte pekné pomenovanie pre tých čiernych pasažierov, ktorí sa vezú zadarmo a ešte sa vysmievajú ostatným, riadne platiacim ). Vyčkávajú, s čím príde štát. Príde?

Verme, že áno, len by to nemalo trvať pridlho. Inak to, paradoxne, pocítia tie štátne inštitúcie, ktorým má štátna exekučná amnestia priniesť viac peňazí. Ak smieme poradiť ich manažérom, je lepšie nemať v tomto prípade veľké oči.

To však nič nemení na tom, že každý zaplatený dlh má veľký význam. Veriteľovi prinesie dodatočné zdroje a úsporu času, ktorý by inak musel obetovať na náročný  proces vymáhania dlhu, no najmä sa tým uľaví dlžníkovi. Ak sa takto dokáže zbaviť všetkých dlhov (ak aj nie hneď, tak postupne),  získa novú motiváciu riadne pracovať a možno aj začať nový život.