Na workshope o skvalitnení vysokého školstva padla otázka: Prečo si verejnosť neváži akademickú obec, keď je v nej toľko bystrých a vzdelaných ľudí? Moja odpoveď má podobu: Sotva si nás môže vážiť verejnosť, keď si nevážime ani sami seba.

Ľudia si najčastejšie budujú rešpekt dvomi spôsobmi:

  • Dobrými nápadmi, ktorými zaujmú ostatných.
  • Tým, že povedia „nie“ nezmyslom.

Na vysokých školách je dosť vzdelaných jedincov s dobrými nápadmi. Žiaľ, málo z nich sa nebojí povedať NIE autoritám. Žiarivým príkladom tejto neschopnosti je komplexná akreditácia. Kritériá boli uverejnené tesne pred skončením  hodnoteného obdobia. Keby mali vysoké školy hrdosť, povedali by: „Ďakujeme za kritériá. Hodnotiace obdobie je šesťročné, takže začiatkom siedmeho roku dostanete naše správy.“ Namiesto toho sklonili hlavu a začali písať. Ako plnili kritériá, ktoré neexistovali.

Podobných príkladov sa dá uviesť veľa. O to viac ma teší, že sa ozvala vlna protestov proti plánu previesť časť európskych fondov z vedy na diaľnice. Po prvý raz sa akademická obec zjednotila v nesúhlase. Zdá sa, že s úspechom.

Hlavou mi ale vŕtajú dva červíky:

Akademici vedia, že od tejto vlády sa dá očakávať istá ústretovosť. Ozvali by sa, keby prevod peňazí z vedy na diaľnice spravila tá minulá?

A dokedy vydrží súčasná solidarita?