Návrh zákona o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania, predložený Ministerstvom školstva na internú diskusiu reprezentáciám vysokých škôl, pripomína hoax. Cíti to každý, kto sa venuje tejto problematike. Po komplexnej akreditácii prevládol v akademickej obci názor, že akreditovať 5992 študijných programov (plus 703 súčastí učiteľstva a tlmočníctva) je absurdná záťaž. Komplexné akreditácie boli natoľko presiaknuté byrokraciou, že návrh Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania „Učiace sa Slovensko“ konštatuje: „Materiály, predkladané vysokými školami, sú rozsiahle a ich dôsledné preštudovanie a overenie skutočností návštevou vysokej školy zo strany Akreditačnej komisie je úplne nereálne.“

Vysoké školy, poučené týmto vývojom, dnes navrhujú akreditovať študijné odbory – chcú „inštitucionálnu akreditáciu“. Keď pracovisko preukáže odbornú spôsobilosť v danom odbore, získa právo navrhovať a vytvárať v ňom študijné programy. Návrh zákona naďalej žiada to, čoho nezmyselnosť sa už dostatočne preukázala. Povinnosť žiadať o akreditáciu každého študijného programu zvlášť je z právneho hľadiska redundantné až absurdné. Akoby novinár, akreditovaný na olympiádu, musel znova a znova žiadať o akreditáciu na každú súťaž, akoby nemocnica musela žiadať o súhlas s liečením každej novej choroby. V daných prípadoch očakávame, že držitelia licencie urobia všetko, aby naplnili svoje poslanie. Prečo to neočakávame od vysokých škôl?

Kým program Učiace sa Slovensko predpokladá rešpektovať autonómiu a legitimitu VŠ, návrh zákona nie. Autonómia znamená, že nikto iný ako vysoká škola nemôže zodpovedať za svoju kvalitu a musí mať na to vytvorené podmienky. Legitimita zas, že inštitúcia, ktorá bola zriadená a funguje v súlade so zákonom, má právo a povinnosť vytvárať, uskutočňovať a skvalitňovať študijné programy v odboroch, kvôli ktorým vznikla. Už-už sa zdalo, že sme pri riešení otázok cieľov a priebehu akreditácií konečne postúpili vpred. Teraz si ich musíme položiť nanovo.

Akreditácia je udelenie licencie (t. j. kreditu, oprávnenia) na vykonávanie vzdelávacej činnosti. Udeľuje sa na základe splnenia kritérií (štandardov, očakávaní), ktoré určuje akreditujúci. Proces splnenia štandardov má mať podobu „minimálnej zhody“, t. j. overenia, či vzdelanie, ktoré sa bude realizovať, môže získať prívlastok „vysokoškolské“. Nasledujúce „akreditácie“ neslúžia na udelenie licencie. Sú to „evaluácie“, ktoré zisťujú, či kvalita neklesla pod požadovanú úroveň. Ich úlohou nie je skúmať, ako vysoko sa hodnotená inštitúcia pohybuje nad úrovňou, ktorú špecifikuje licencia, pokiaľ VŠ o to sama nepožiada. Evaluácia má len skontrolovať, či stav, ktorý udelením licencie nastal, trvá aj naďalej.

Akreditačná komisia si dala za úlohu oveľa viac. Do komplexnej akreditácie musela zapojiť stovky hodnotiteľov, vyžiadala si obrovské objemy dát, ktoré sa mali komplikovane preverovať. Vyššie uvedený počet študijných programov a časový tlak jej (práve vinou rozsahu) zabránili uskutočniť serióznu analýzu. V zápisnici č. 91 z roka 2015 preto sama navrhla procesy odbyrokratizovať, zjednodušiť a zároveň racionalizovať sústavu študijných odborov. Návrh zákona neberie požiadavku AK do úvahy.

Predložený návrh teda ignoruje skúsenosti všetkých, ktorí sa na akreditovaní podieľali, pričom im v budúcnosti pridáva dve nové časovo i administratívne náročné aktivity:

  • Opakovaná akreditácia aj pri malých zmenách: Študijný program sa bude musieť vykonávať bez možnosti úprav. Pri zmene jediného predmete bude treba žiadať o novú akreditáciu. § 27, odsek 6 hovorí: Agentúra udelí súhlas s predloženým návrhom úpravy študijného programu, ak navrhovaná zmena vytvára predpoklad na splnenie štandardov pre študijný program. Pod úpravou rozumie §2, bod f doplnenie alebo vypustenie povinných predmetov alebo povinne voliteľných predmetov, zmena podmienok na riadne skončenie štúdia alebo úprava informačného listu predmetu okrem aktualizácie vyučujúceho alebo hodnotenia predmetu. Návrh tým popiera autonómiu i legitimitu VŠ. Aby sa kontrola vykonala kvalifikovane, pre každý z tisícov študijných programov bude musieť existovať nezávislý expert.
  • V inovovanej verzii budú pokračovať komplexné akreditácie: Akreditačnej agentúre pribudne povinnosť posudzovať vnútorné systémy hodnotenia kvality jednotlivých VŠ a ich implementácií, čo má byť samostatný proces, oddelený od akreditácií študijných programov a práva habilitovať a inaugurovať.

Akreditačná komisia nedokázala zvládnuť doterajšie povinnosti, novovznikajúcej Akreditačnej agentúre majú pribudnúť ďalšie. Môže to niekto myslieť vážne?

Predložený dokument musí byť hoax, ktorého cieľom zrejme je vyvolať zmätok v akademickej obci, ktorá sa ako-tak otriasla po minulých komplexných akreditáciách. Možný je aj finančný motív: Pretože za každé hodnotenie sa bude platiť, čím viac hodnotení, tým vyšší príjem.

Myšlienku na podvrh ponúka aj rozdielna úloha vysokých škôl. Kým Učiace sa Slovensko hovorí o potrebe diverzifikovať systém, návrh hovorí len o „vzťahu medzi vysokoškolským vzdelávaním a výskumnou činnosťou, vývojovou činnosťou, umeleckou činnosťou alebo ďalšou tvorivou činnosťou vysokej školy“. Ignoruje potrebu rozvíjať a hodnotiť tretiu misiu VŠ: spoluprácu s praxou, neziskové aktivity v regiónoch, komunitnú prácu, vytváranie odborných stanovísk, expertíznu činnosť, participovanie na rozvoji sídla školy a regiónu, výchova k angažovanosti a uvedomelému občianstvu, atď. Práve ony môžu zohrať kritickú úlohu pri diverzifikácii činností VŠ a ich financovania. Bez motivačných nástrojov k nim nedôjde. Školy ich nerozvíjali aj preto, lebo akreditačné kritériá ich nebrali do úvahy. Podľa návrhu ich nezohľadnia ani v budúcnosti.

Treba upozorniť aj na to, čo v návrhu nie je. Program Učiace sa Slovensko navrhuje, aby sa VŠ akreditovali zahraničnými agentúrami, členmi ENQA. V návrhu sa zahraničné akreditácie nespomínajú. Na jednej strane chceme, aby sa naše vysoké školy stali súčasťou Európskeho priestoru vysokoškolského vzdelávania, zároveň nepripúšťame možnosť, aby sa doňho organicky začleňovali a dávali si kvalitu overovať na nadnárodnej úrovni.

Je zvláštne, že ministerstvo predkladá návrh, ktorý nie je kompatibilný s programom Učiace sa Slovensko, dokonca mu vo viacerých bodoch protirečí. Nielen konzervuje doterajší stav – rozširuje ho o prvky, ktoré skomplikujú spoznanie reality. Ak sa zákon prijme, od šance modernizovať systém vysokoškolského vzdelávania budeme ešte ďalej ako dnes. Môžeme sa len nádejať, že akademické obce na vysokých školách jeho absurdnosť postrehnú a v pripomienkovom procese ho odmietnu.