Diskusiu o spolupodieľaní sa Slovenska na ochrane spoločnej schengenskej hranice v Stredomorí sprevádzajú silné emócie. Až natoľko silné, že potom zatieňujú zdravý rozum.

Ako príklad ponúkam argument grafom. Mnoho ľudí, ktorí sa zo strany utečencov obávajú rabovania a straty kultúrnej identity malej stredoeurópskej krajiny, zabúda na dôležitú historickú skúsenosť. A to na to, že jednu veľkú utečeneckú "cunami" už SR zažila: po vojnách v Čečensku, Afganistane a Iraku v rokoch 2000-2004.

Vtedy sa na Slovensku o azyl hlásilo aj viac ako desaťtisíc utečencov ročne: často moslimovia z Afganistanu, či Čečenska. Minister vnútra Robert Kaliňák toto obdobie zvykne pripomínať ako argument o tom, že aktuálnu vlnu migrácie majú krajiny Stredomoria zvládnuť sami - podobne, ako ju samé zvládlo aj Slovensko.

Ja utečeneckú vlnu zo začiatku milénia použijem inak - položením si rečníckej otázky: pamätá si niekto z čitateľov v rokoch 2001-2004 nejaké divoké davy na uliciach, rabovanie, prenikanie islamu do slovenského práva, či koniec slovenskej kultúry? Nie? Tak to potom svedčí o tom, že spracovanie niekoľkých stovák azylantov z Grécka a Talianska by SR hravo zvládla.

Pre istotu ale: pozrite sa na os ypsilon a skúste si na nej nájsť pomyselné číslo 785. Áno, to je tam dole niekde medzi 0 a 2000.

Graf týždňa: Čo čaká Slovensko po presune 785 žiadateľov o azyl

* za prvé štyri mesiace roka 2015

Pozrime sa na graf ešte bližšie: drvivá väčšina procesov žiadostí o azyl v SR bola ukončená zastavením ešte pred samotným rozhodovaním o jeho udelení alebo neudelení (zelená krivka). Oranžová krivka (na grafe skôr priamka) potom prísnosť slovenskej azylovej procedúry dokresľuje ešte lepšie: aj z tých uchádzačov, ktorí postúpili do riadneho konania, Slovensko udelilo azyl len malému zlomku. Viac ako 98 percent z desaťtisícov utečencov muselo po preskúmaní ich situácie z krajiny odísť.

Čiže čo čaká Slovensko po prípadnom presune 785 žiadateľov o azyl z Talianska a Grécka? Nič. Akurát tých 785 utečencov čaká proces vyhostenia zo schengenského priestoru. (Ako také niečo prebieha sa dá dočítať tu.)

Ak sa teda susedné Maďarsko a Rakúsko boria s vybavovaním desiatok tisícov nelegálnych imigrantov, aká je presne tá "dobrovoľná solidarita" Slovenska, ktorú všetci politici tak obhajujú (na rozdiel od povinných kvót)? Dozdieme sa konečne, ako konkrétne chceme našim susedom pomôcť? Či strkaním hlavy do piesku?

Poznámka: Viac o medzinárodnej migrácii píše môj kolega Ľubo Kačalka v aktuálnom vydaní TRENDU v článku: Ekonomika sa na rasu a pôvod nepýta.