Tá studená vojna, ktorej zmysel dnes prestávajú vidieť zástupcovia slovenských firiem, viedla k tomu, že jeden z najohavnejších režimov, aký kedy ľudstvo vymyslelo, skrachoval a zrútil sa. Následkom toho sa rozpadol Sovietsky zväz a Stredná Európa sa oslobodila spod ruskej autokracie. Aj vďaka tomu mohli naši zástupcovia podnikateľov po prvýkrát v živote začať SLOBODNE podnikať. Dnes už asi na to zabúdajú...

Nežná revolúcia, ktorá u nás viedla k zbaveniu sa autokratického komunistického režimu, zabezpečila, že dnes sa v Strednej Európe žije najslobodnejšie a najbohatšie, ako sa tu kedy žilo. Naša generácia je doposiaľ najbohatšia! Nie tá fašistická, ktorá je oslavovaná v mene prvého Slovenského štátu, ktorý bol živený z arizácií a nemeckej vojnovej mašinérie. My sme tí, čo zažívame zlatý vek Slovenska, a to aj napriek tomu, že tu už roky opäť vládnu komunisti a pohrobkovia z ŠTB a iných ohavných komunistických inštitúcií tu korumpujú, nechajú sa korumpovať, rozkrádajú verejný majetok a financie a aj perzekvujú a šikanujú našu spoločnosť neustálymi oportunistickými zmenami zákonov.

Jeden z nich, dnes predseda vlády, je práve ten, čo si nežnú revolúciu nevšimol. Nemala byť teda nežná? Čo by si bol býval všimol? Všimol by si, ak  by skončila stovkami či tisíckami popravených a odsúdených tak, ako to urobili komunisti, keď sa k moci definitívne dostali po „Víťaznom februári 1948“? Ja som nesmierne hrdý, že naša revolúcia bola NEŽNÁ, že my Stredoeurópania sme ukázali, že sme ďaleko kultivovanejší ako Francúzi. Ich revolúcia, ktorá viedla k desaťtisícom popravených a uvrhla Európu do konfliktu, ktorý trval desaťročia a stál státisíce životov, obdivuhodná nie je. Neboli sme ani ako Rusi, ktorých Októbrová revolúcia viedla k nesmiernym stratám na životoch a režim, ktorý sa následne dostal k moci, vyvraždil celé národy a kultúry. A ani ako Američania, ktorí otázku otroctva museli rozlúsknuť až v občianskej vojne, snáď najstrašnejšieho konfliktu, aký krajina môže zažiť.

Nežná revolúcia nie je naša slabina, ale jedna z najsilnejších stránok našej histórie, spoločnosti, kultúry, civilizácie. To, čo sa dnes deje na Ukrajine, je dôsledkom toho, že autokratické režimy – a teda aj tie komunistické – neboli rázne odmietnuté. Bohužiaľ, na začiatku deväťdesiatych rokov demokracie, ktoré porazili sovietsky komunizmus, nemali už silu ho odsúdiť tak, ako ju našli pred desiatkami rokov v prípade nacizmu. Možno preto, že studená vojna, nebola dostatočne ovlažená krvou občanov demokratických krajín, ale hlavne asi preto, že komunistická Čína, so svojím vynálezom korporatívneho komunizmu, bola už príliš ekonomicky previazaná zo západnými demokraciami, aby tolerovala prudké odsúdenie vlastného režimu. Vyhrali ekonomické záujmy, nad záujmom slobody a odsúdenia zla. Aký je však rozdiel medzi korporatívnym komunizmom a korporatívnym fašizmom?

Ak by došlo k plnému odsúdeniu komunizmu, mnohí ľudia, ktorí dnes tvoria parlament či vládu našej krajiny, mali byť vylúčení z politického a verejného života. Robert Fico by sa nikdy nestal premiérom, nemal by mať totiž ani šancu uchádzať sa o takýto post. Je úplne jedno či bol členom komunistickej strany z presvedčenia, prospechárstva, alebo len preto, že nechcel mať problémy. Milióny iných ľudí nevstúpili do komunistickej strany. Toto je to, čo kritizuje? Že aj on dostal šancu v slobodnej spoločnosti uchádzať sa o politickú moc, napriek tomu, že mu nevadilo sa spájať s najkrutejším režimom, aký naša krajina poznala? Čoho sa ešte dočkáme od človeka, ktorý kritizuje aj to, že dostal milosť?

Ekonomické sankcie voči Rusku, to nie je žiadna obeť. Je to nutné minimum, ktoré môžeme či musíme urobiť pre Ukrajinu, ale hlavne pre našu vlastnú slobodu. Ak nechceme opäť len čakať, kým sa iní dohodnú o tom, ako bude vyzerať Stredná Európa, my sami musíme povedať, v akom svete chceme žiť. Žiaden agent KGB nebude nikdy tolerovať slobodu, žiaden komunista nebude strojcom slobody. Práve naopak, jediným cieľom takýchto ľudí je autokratická moc. O to viac si vážim o vnímam veľmi pozitívne reakciu Poľska na udalosti posledných mesiacov. Historické skúsenosti s Poľsko-litovskej únie s deľbou tejto krajiny tak akosi pripomínajú to, čo sa dnes odohráva na Ukrajine a nasledovník jedného z hlavných aktérov deľby Poľska svoju povahu za viac ako dve storočia nezmenil.

Európska únia, napriek všetkej a oprávnenej kritike, je stále domovom slobody, ktorú však ochraňuje predovšetkým NATO. A akékoľvek „liberum veto,“ ktoré si tu začína uzurpovať predseda našej vlády, ktorý ešte len pred pár mesiacmi víťazoslávne oznamoval, že sa mu jeho vlastnou hlavou podarilo zohnať pre Slovensko (rozumej pre blízkych tunelárov) prachy v európskom rozpočte, hraničí so zradou základných princípov, na ktorých je naša spoločnosť či naše členstvo v EÚ postavené. Čo okrem sankcií, teda ak za riešenie premiér nepovažuje vojenské obsadenie Ukrajiny Ruskom, vlastne je možné urobiť v tejto situácii? Má NATO vojensky intervenovať v prospech Ukrajiny a poraziť separatistov? Veď Putin sám tvrdí že Rusko v tom konflikte nie je aktérom... tak v čom je teda problém? Majú krajiny EÚ a USA začať vyzbrojovať Ukrajinu? Má sa nechať Ukrajina napospas svojmu osudu? Väčšine je jasné, že tým pádom ako samostatná krajina skôr či neskôr zanikne.

Ekonomické záujmy nemôžu byť nadradené nad ochranou slobody či vymožiteľnosťou práva. Tak, ako demokracie zlyhali na začiatku 90-tych rokov, keď neodsúdili komunizmus kvôli svojim ekonomickým záujmom, tak dnes, ak neodsúdia, a my s nimi, to, čo koná Rusko na Ukrajine, vytvoria len ďalší priestor pre autokratov rozširovať svoju moc a strach z nej plynúci. Ak Rusko nebude zastavené budúcnosť Európy bude chudobnejšia, vydláždená revolúciami a kontrarevolúciami, ktoré budú mať rôzne prívlastky, len nie „NEŽNÉ“.

Ukrajina predovšetkým potrebuje jednotnú Strednú Európu a pomoc od svojich susedov, nie oportunistické podrazáctvo, ktoré šíria Fico, Orbán a Sobotka.