Novela dôchodkového sporenia bola pripravená bez diskusie so širokou verejnosťou. Asi aj preto jej návrh na zamedzenie programového výberu vzbudil záujem sporiteľov, ktorí podporili Hromadnú pripomienku proti tejto zmene. Nedostatok verejnej diskusie sme sa pokúsili čiastočne eliminovať organizovaním verejnej prístupnej konferencie o anuitnej novele, kam boli pozvaní viacerí politici ale aj odborníci, pričom niektorí z nich sa priamo podpísali pod výsledné znenie novely. Všetky výstupy a prednášky sú dostupné vo forme videozáznamu tu.

Organizátori konferencie kládli dôraz na to, aby prezentujúci popísali svoje argumenty pre a proti programovému výberu. V nasledujúcom texte popíšeme tieto argumenty (mnohé z nich sú len tvrdenia) a budeme ich konfrontovať s alternatívnym návrhom, ktorý bol súčasťou hromadnej pripomienky (v mierne upravenej podobe). Sme presvedčení, že tento návrh eliminuje možné riziká, a proti umožneniu vyššej dostupnosti programového výberu neexistujú silné argumenty.

Argumenty proti programovému výberu:

1) Zvyšuje tlak na verejné financie - zaťažuje daňových poplatníkov kvôli sporiteľom, ktorí si jednorazovo úspory vyberú, utratia a stanú sa poberateľmi dávky v hmotnej núdzi
2) Druhý pilier má slúžiť na vyplácanie dôchodkov – má zabezpečiť sporiteľov na celú starobu
3) Sporitelia sú oproti poistencom daňovo zvýhodnení
4) Antiselekcia – jednorazovo si úspory vyberú tí, ktorí očakávajú skorú smrť, ostatní budú mať preto nižšie doživotné dôchodky
5) Ľudia sú finančne negramotní

Novela má umožniť programový výber len tým sporiteľom, ktorých dôchodkový príjem presahuje cca 800 eur. Ostatní (98% sporiteľov), si bude musieť zakúpiť anuitu, ak si budú chcieť svoje úspory čerpať.  Skôr, než sa dostaneme k popisu jednotlivých argumentov, zhrnieme predpoklady alternatívneho návrhu:

a) Každý si musí kúpiť doživotnú anuitu minimálne vo výške 0,4 násobku životného minima, upravenú o dobu sporenia (0,4 násobok zodpovedá podielu odvodov 6%/12% a pre 40 ročné obdobie; sporiteľ po 10 rokoch si musí kúpiť anuitu minimálne 0,1 násobok životného minima)
b) Minimálny dôchodkový príjem po zakúpení anuity musí byť 1,2 násobok životného minima
c) Sporiteľ, ktorého dôchodok z prvého piliera bude nižší ako 1,2 násobok životného minima si musí zakúpiť doživotný dôchodok valorizovaný o cieľovú infláciu ECB (2% ročne)
d) Kto požiada o programový výber, bude nútený túto informáciu spolu s prevodmi svojho majetku v nedávnom období poskytnúť poskytovateľovi verejných sociálnych služieb – v rámci testovania príjmov a majetku

Tento návrh predstavuje strednú cestu, nie je to návrh, ktorý by mohli neprajníci označiť za neoliberálny. Je naďalej vysoko paternalistický, akurát dáva väčšej skupine sporiteľov možnosť rozhodovať o svojom úžitku. Späť k argumentom proti programovému výberu

1)    Programový výber zaťaží daňových poplatníkov

Alternatívny návrh neumožňuje, aby sporitelia padli do systému hmotnej núdze. Každý sporiteľ bude musieť mať mesačný dôchodkový príjem minimálne 1,2 násobok životného minima. Ide o hodnotu, ktorú ministerstvo uviedlo ako podmienku pre priznanie predčasného dôchodku, pri ktorej je podľa ministerstva „minimálna šanca, že človek padne do hmotnej núdze“. Kombinácia podmienok b) a c) v návrhu umožňuje pád do hmotnej núdze len vtedy, ak – štát nedokáže valorizovať dôchodok z prvého piliera a ECB nedokáže udržať infláciu pod kontrolou. Je zrejmé, že to prvé riziko sa vzťahuje rovnako na poistencov, ktorí budú mať dôchodok len z prvého piliera. Nevidíme dôvod, aby sporitelia boli proti tomuto riziku viac zabezpečení ako nesporitelia. Ak by nastala situácia,  v ktorej inflácia vysoko dlhodobo prekročí cieľ ECB, pričom štát dokáže dostatočne valorizovať dôchodok z prvého piliera, môže sa stať, že časom príjem sporiteľa na dôchodku klesne pod úroveň životného minima (po vyčerpaní 20% rezervy nad životným minimom). Takáto situácia je však relatívne nízko pravdepodobná, navyše sporiteľ by sa prepadol do hmotnej núdze len v rozsahu max 20% životného minima, a teda z verejných zdrojov by bolo potrebných len minimum zdrojov. Programový výber teda môže predstavovať záťaž pre daňových poplatníkov len v extrémne zriedkavých prípadoch, aj to len v minimálnej miere.

2)     „Dôchodkové úspory sú účelovo viazané zdroje, ktoré majú byť použité na dôchodok“. „Účelom 2. piliera je zabezpečiť sporiteľovi spolu s dôchodkom z 1. piliera príjem v starobe a pozostalým pre prípad smrti“. „Dôchodok z 2. piliera nie je doplnkom, ale nahrádza dôchodok z 1. piliera“; „Peniaze, z ktorých sa vypláca, nevznikli dodatočným sporením, ale presunutím časti zákonom stanovených sociálnych odvodov“

Faktom je, že tieto tvrdenia, prezentované ako argumenty, neobstoja v konfrontácii s realitou. Tou je súčasné znenie zákona, ktoré platilo, keď sporitelia vstupovali do druhého piliera. Podľa tohto znenia by mala mať podstatná časť sporiteľov nárok aj na programový výber. Vstupom do II. piliera tak s týmto znením prejavil súhlas viac než milión sporiteľov. Nutnosť zakúpiť si minimálnu anuitu je ako v súčasnom znení, tak v predkladanej alternatíve zakomponovaná a teda podmienka – že II. pilier zabezpečí sporiteľa na dôchodku, je splnená.

Z ekonomického pohľadu však majú tieto tvrdenia ešte väčšie slabiny. Sporitelia svoje úspory vždy minú na dôchodok. Každé euro minuté v dôchodkovom veku je predsa minuté na dôchodok. Skôr sa k úsporám (bohužiaľ) nik nedostane. Prvé tvrdenie v úvodzovkách je z tohto pohľadu nezmyselné.

Ale skúsme predpokladať úmysel tohto výroku – pod slovom dôchodok sa myslí pravidelná mesačná dávka. V podstate analógia I. piliera, len nie od Sociálnej poisťovne, ale životnej poisťovne. Pri programovom výbere (vrátane jednorazového) sa sporitelia vzdávajú vyššieho mesačného príjmu v budúcnosti výmenou za vyšší obnos v súčasnosti. Toto im má byť zakázané. Z rovnakého dôvodu by ale potom dôchodcovia mali mať zakázané šetriť. Veď čo ak budú dnes utrácať len polovicu mesačného doživotného dôchodku a nasporenú sumu jednorazovo utratia, napríklad na dovolenku v Karibiku, pred ktorou má taký strach štátny tajomník Burian? Odpoveďou by bolo: rozdiel je v tom, že dôchodca je dostatočne doživotne zabezpečený – čo to však znamená dostatočne? Zákon žiadnu takúto úroveň nepozná, okrem hranice životného minima. Aj v tomto prípade podmienka b) alternatívneho návrhu zabezpečuje, že občan je ochránený pred rizikom nedostatočného mesačného príjmu.

Tretím dôvodom, prečo uvedené tvrdenia sú v rozpore s realitou, je skutočnosť, že dôchodcovia nemajú počas dôchodkového veku vyrovnanú spotrebu. Graficky je to podložené v prednáške Jána Šeba. V skratke, dôchodcovia obyčajne s vekom znižujú svoje nároky. Požiadavka na doživotnú anuitu z celých úspor je v rozpore s touto skutočnosťou, znižuje sa tak úžitok sporiteľov.

3) Sporitelia sú oproti poistencom daňovo zvýhodnení

Na konferencii zaznelo, že daňová podpora existuje preto, lebo „dôchodkové úspory majú byť účelovo použité na „dôchodok“ a tak znižovať potenciálne výdavky daňovníkov v budúcnosti“

Daňové zvýhodnenie II. piliera? Neexistuje. Príspevky do prvého piliera, resp. dôchodky z prvého piliera tiež nie sú zdanené. Sporitelia dostanú z pohľadu zvýhodnených vkladov rovnakú výhodu ako poistenci a na objem tejto výhody nemá programový výber absolútne žiadny vplyv.  Aby potenciálne dodatočné výdavky daňovníkov v budúcnosti nenastali, stačí nastaviť limit na minimálny dôchodkový príjem na úrovni 1,2 násobku životného minima, viď bod b) návrhu. Takisto zaznelo, že sporitelia budú oproti poistencom v prvom pilieri zvýhodnení tým, že „poistenci si z prvého piliera „predčasne“ dôchodok vybrať nemôžu“. Tento výrok trafil klinec po hlavičke. Jednorazový výber je výhodou, niečo, čo si sporitelia cenia, kvôli čomu mnohí sporili do II. piliera. Sporenie však obnáša riziko, že úspory sa nepodarí zhodnotiť, a sporiteľ nakoniec  skončí s nižším dôchodkom. Máme dobrovoľný vstup do druhého piliera. Každý sa môže rozhodnúť, ktoré výhody sú mu bližšie. Ale na to, aby sme sporiteľom zakázali jednorazový výber, musíme mať pádne argumenty. Tvrdenie o daňovom zvýhodňovaní neobstojí.

4) Antiselekcia – jednorazovo si úspory vyberú tí, ktorí očakávajú skorú smrť, ostatní budú mať preto nižšie doživotné dôchodky

Antiselekcia (risk of adverse selection) je zaužívaný argument často používaný ekonómami, bez toho, aby bol kvantifikovaný a dostatočne preukázaný. Skôr, než sa dostaneme k jeho podstate, pripomeňme si, že z pohľadu alternatívneho návrhu ide o marginálny problém – keďže povinnosť zakúpiť si anuitu majú všetci sporitelia. Pre poisťovne je veľkosť poistného kmeňa dôležitejším faktorom, ako objem ich úspor. Poisťovne potrebujú mať dostatočný počet všetkých zdravotných stavov - rozdielnych úmrtností, aby mohli správne nastaviť svoje úmrtnostné tabuľky. Dostatočne široký poistný kmeň zároveň znamená nižšie jednotkové náklady na anuitu = vyššie dôchodky. Súčasný návrh ministerstva nepožaduje nutnosť zakúpenia anuity pre 2% sporiteľov s vysokým príjmom z I. piliera..

Vráťme sa k tomu, čo by mohlo byť marginálny problém – to jest stav, keď zdraví poberajú anuitu príliš dlho a chorí si z II. piliera vyberajú maximum úspor jednorazovo. Takýto stav by podľa ministerstva mal viesť k celkovo nižším doživotným dôchodkom pre všetkých. Je toto nežiadúci stav, ktorému je možné zakázaním programového výberu zabrániť?
Za prvé je otázne, či by k poklesu anuít skutočne došlo (vďaka dostatočne veľkému poistnému kmeňu). Jednoznačnú, či kvantifikovanú odpoveď sa nám od poisťovákov nedarí získať. Ak by predsa len došlo, nemyslím si, že je to zlyhanie systému, pretože postoj k antiselekcii  je skôr morálny než ekonomický problém. Áno, k selekcii nevyhnutne dochádza, je to nevyhnutná súčasť každého poisťovacieho trhu a poisťovne si s ním vedia úspešne poradiť (vďaka čomu existujú už stovky rokov). Antiselekcia je súčasť, nie prekážka rozvoja anuitného trhu. Aj keby bol programový výber zakázaný, stále platí, že poisťovňa musí predpokladať antiselekciu, napríklad kvôli tomu, že niektorí sporitelia si anuitu nekúpia vôbec a nechajú svoje úspory dedičom.

Z pohľadu poisťovne by bolo ideálne, keby všetci zomierali presne po 16 (či koľkých) rokoch daných úmrtnostnými tabuľkami. Najväčším „nepriateľom“ poisťovní v prípade biznisu s anuitami sú (na rozdiel od štátnej politiky podpory zdravia) sporitelia, ktorí sú zdraví. Títo ľudia sa totiž môžu dožiť viac, ako vravia úmrtnostné tabuľky. A vtedy to musí zaplatiť poisťovňa, resp. to zaplatia sporitelia, ktorí zomreli skôr. Ich úspory dostanú sporitelia, ktorí sa dožili viac. Ministerstvo nazýva tento jav ako solidarita (a pravdepodobne aj niektoré učebnice). Podľa mňa je to presný opak. Poistenie si nikto nekupuje preto, aby bol solidárny s druhými, ale preto, aby získal výhody pre seba. Ide o obchodný vzťah. Solidarita je predsa spoluúčasť bez nároku na finančnú kompenzáciu. Poistný kontrakt presne stanovuje, čo dostanem výmenou za poistné. V prípade anuít platí, že tí, ktorí umreli skôr, sa skladajú tým, ktorí za dožívajú vyššieho veku.

Ak by sme umožnili programový výber väčšej skupine sporiteľov, umožníme to, že tí, ktorým je súdené menej, si stihnú užiť svoje úspory (aj preto do II. piliera vstupovali). A teda nebudú prerozdelené tým, ktorí sa dožijú viac. Považuje niekto takýto výsledok za nespravodlivý? Ohrozujúci poistný systém?

Výsledkom bude (možno) nižší doživotný dôchodok tých, ktorí si anuitu zakúpia, keďže poisťovne budú mať nižšie zdroje na financovanie dlhovekých. Výška anuity bude teda korešpondovať s „kvalitou“ a preferenciami kmeňa. Za riziko dlhovekosti teda zaplatia aj tí, ktorí sa dožijú vysokého veku, formou nižšieho dôchodku. Nebudú profitovať z toho, že celé svoje úspory budú musieť poisťovni predať aj ľudia, ktorí vedia, že zubatá je za rohom. Keďže vieme, že zdravotný stav je silne zviazaný s príjmovou situáciou, na toto nastavenie najviac doplatia ľudia s nižším príjmom, s biednym zdravotným stavom (ktorý môže byť aj dedičný, nie získaný).

Proti sebe teda stoja dva úžitky – väčšia skupina sporiteľov, ktorí si budú môcť úspory užiť aj s ohľadom na svoj zdravotný stav vs. vyššie priemerné dôchodky zdravých sporiteľov. Ako vieme, porovnávanie úžitkov ekonómii nejde. Na scénu namiesto nej prichádzajú hodnotové súdy  a arbitrárne politické rozhodnutia. Každopádne, riziko antiselekcie v prípade povinnosti zakúpiť si anuitu pre každého nie je vážny argument proti programovému výberu.

5) Ľudia sú finančne negramotní

Alternatívny návrh kladie podmienku povinného minimálneho príjmu pre každého sporiteľa. Z pohľadu štátu je teda zabezpečené, že sporitelia nespadnú do systému hmotnej núdze. Otázka, či so svojimi úsporami naložia efektívne alebo nie, je preto vedľajšia podobne, ako štát nekontroluje, ako so svojou mzdou, či úsporami nakladajú pracujúci ľudia. Finančné vedomosti preto nie sú argumentom proti programovému výberu. Sú ale dobrým dôvodom na rozširovanie finančnej gramotnosti verejnosti (o nedostatkoch merania finančnej gramotnosti viac v nasledujúcom poste).

Zhrnutie

Pokiaľ existuje povinný nákup minimálneho doživotného dôchodku pre sporiteľov, strácajú prezentované argumenty významne na sile. Programový (vrátane jednorazového) výber nepredstavuje riziko pre verejné financie a zodpovednosť za vlastný blahobyt a úžitok prenecháva na sporiteľov. Prezentovaný alternatívny návrh predstavuje riešenie, ktoré prispieva k rozvoju anuitného trhu a kombinuje požiadavky paternalistického štátu s možnosťou čiastočného slobodného rozhodnutia pre väčšiu (nie všetkých) časť sporiteľov.