Dať zbohom kancelárskemu životu, kúpiť domček s poľom kdesi na lazoch a živiť sa pestovaním bio-cukiny a kozieho mlieka je sen mnohých členov počítačovej generácie. Prekážkou k uskutočneniu tohto sna bola dosiaľ pre väčšinu len vlastná vôľa. Po novom sa k nej môžu pridať aj nové štátne regulácie.

Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR vypracovalo Legislatívny zámer zákona o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskej pôdy. Hlavným cieľom je neumožniť predaj poľnohospodárskej pôdy iným osobám, ako ľuďom s poľnohospodárskym vzdelaním, alebo už aktívnym farmárom (text zámeru dokonca naznačuje možnosť povinnej kombinácie oboch podmienok!). Zároveň musia mať v danej obci, kde chcú kúpiť poľnohospodársku pôdu aj trvalé bydlisko. V prípade právnických osôb by štatutári museli mať poľnohospodárske vzdelanie.

Znie to ako aprílový žart, no my už začíname august. Ministerstvo argumentuje, že dôvodom je, aby poľnohospodársku pôdu obhospodarovali „len subjekty, ktoré spĺňajú odbornú spôsobilosť pre hospodárenie na pôde.” Má sa tak vraj zabrániť “špekulatívnym predajom pôdy” a jej následnej premene na stavebné parcely. V zámere sa hrá aj na nacionalistický tón, má sa zamedziť predaju pôdy cudzincom.

Takéto argumenty však nie sú ničím podložené. Za prvé, premena poľnohospodárskej pôdy na stavebné parcely nie je problém. V zámere sa uvádza jediné číslo, a síce že každý rok zmení majiteľa 0,5-1,5% poľnohospodárskej pôdy. Väčšina z nej však ostáva naďalej poľnohospodárskou pôdou.

Kto sa obťažuje zaoberať nejakými číslami, môže sa napríklad pozrieť na štruktúru pôdneho fondu Slovenska. Medzi rokmi 2007-2012 ubudlo 19 871 hektárov poľnohospodárskej pôdy, to je 0,82% celkovej plochy poľnohospodárskej pôdy. Avšak zastavané plochy a nádvoria v rovnakom období narástli len o 4 875 hektárov, čo je zhruba plocha maličkého mesta Modra. Väčšina poľnohospodárskej pôdy sa premenila na ostatné plochy (+8 376 ha, obsahuje manipulačné plochy, lomy, parky, cintoríny, poľné cesty...), lesné pozemky (+5 397 ha) a vodné plochy (+1 439 ha).

No ani premeny na zastavanú plochu sa netreba obávať. Je prirodzené a dovolím si subjektívne napísať, že aj prospešné, že časť obyvateľstva sa presúva z masových sídlisk do menších obydlí. Medzi rokmi 2001-2012 narástol podiel ladom ležiacej ornej (oddychujúcej) pôdy viac ako 6-násobne, z 0,25% na 1,66% (v roku 2010 to bolo dokonca 2,37%). Viac ornej pôdy tak (nie vždy z pestovateľských dôvodov) zarastá burinou, ako sa zastavuje.

Je vtipné, že na jednej strane sa vláda „bojí“ premeny pôdy na zastavané plochy, na druhej strane ak išlo o výstavbu diaľnic či automobiliek, neváhala (a jej predchodcovia s ňou) majiteľov ornej pôdy vyvlastňovať a tento proces vylepšuje.

No ak by sme prijali tézu, že orná pôda je svätá a stavať sa na nej nesmie, aj keby sme mali v panelákoch bývať až do súdneho dňa, dá sa to ošetriť oveľa jednoduchšie existujúcimi prostriedkami. Žiadna premena poľnohospodárskej pôdy na stavebné parcely nemôže prebehnúť bez dovolenia verejného orgánu. Prečo teda treba dodatočnú bariéru? Dnes si farmári údajne až 95% pôdy prenajímajú, čiže tá už dávno je v "nefarmárksych" rukách (najmä kvôli navráteniu pôdy z bývalých JRD). Keď chce vláda v poľnohospodárstve riešiť vlastníctvo, mohla by sa radšej konečne pozrieť na pozemky nezistených vlastníkov (nie neznámych, ako sa často mylne uvádza), ktoré zaberajú asi pätinu poľnohospodárskej pôdy na Slovensku a ktoré je možné len prenajímať, nie predávať. Problém, ktorý je na stole už dve desaťročia.

Argument o odbornej spôsobilosti je rovnako neúnosný. Väčšina z našich predkov boli poľnohospodári a takmer nikto z nich nemal poľnohospodárske vzdelanie. Odbornosť pri práci s pôdou a zvieratami sa dá získať aj rokmi praxe a spoluprácou so skúsenými farmármi, nie len sedením na univerzite v Nitre. V extrémnom prípade sa môžeme dostať do absurdnej situácie, že dieťa z farmárskej rodiny, ktoré od mala pomáhalo na rodinnom statku, nebude mať možnosť osamostatniť sa, pretože nebude mať potrebný papier o vzdelaní. Vydavateľstvo nemusí vlastniť spisovateľ, ani železiarne riadiť oceliar.

Posledným argumentom bolo zabránenie získavaniu pôdy cudzincami. Tento dedičný strach pred obsadením nepriateľom je pochopiteľný, ale iracionálny. Ministerstvo neuvádza žiadne číslo, koľko pôdy už vlastnia cudzinci. Ani nemôže, žiadne také číslo neexistuje, ale dá sa na základe pôdy vo vlastníctve firiem špecializujúcich sa na jej predaj cudzincom odhadnúť v rádoch percent z celkovej poľnohospodárskej pôdy. Tá pôda tu ostane aj keď ju budú obhospodarovať cudzinci (ak by sme sa predsa báli, že ju budú odvážať na tatrovkách do Maďarska, môžeme zakázať jej export). Naopak, zahraniční farmári môžu byť cenným zdrojom hmotného aj vedomostného kapitálu pre domáce poľnohospodárstvo, ktoré sa predsa len ešte nie celkom zobudilo z kolchozníckeho sna.

Cudzinci však naše poľnohospodárstvo ohrozujú. Tými cudzincami sú rôzne plodiny, ktoré sa pestujú nie na základe dopytu spotrebiteľov, ale na základe aktuálneho nastavenia dotácii z Bruselu. Príkladom sú všadeprítomné lány repky olejnej, ktorú sme nútení primiešavať do palív, pretože to v Bruseli niekomu prišiel ako dobrý (a výnosný) nápad. Od roku 2000 plocha repky narástla z 93 700 hektárov na dnešných 137 000 hektárov. Zaberá tak 10,1% z celkovej plochy vhodnej na osev, kým v roku 2000 to bolo 6,3%. V roku 2010 to bolo dokonca 12,4%. Pritom len 10% percent produkcie repky ide na potravinárske účely. Ak ku tomu prirátame aj slnečnicu a zopár ďalších plodín, olejniny zaberajú 254 800 hektárov. Na porovnanie, konzumná zelenina sa na Slovensku pestuje na ploche    6 600 hektárov, teda zaberá ani nie 0,5% plochy na osev. Dokonca aj taká folklórna plodina ako zemiaky sa pestuje len na 9 100 hektároch (0,67% plochy). Od roku 2000 plocha osadená zeleninou poklesla o 54%, osiata zemiakmi o 66,3%. Pritom už sama EÚ začína uznávať, že povinné biozložky v palive neboli až taký skvelý nápad.

Plochy je dosť, aj aktívnych poľnohospodárov. Spoločná poľnohospodárska politika Bruselu je na rozdiel od zmienených okolností tým skutočným problémom. Svojou dotačnou politikou v kombinácii s kvótami spôsobuje výrazné deformácie v produkcii. Stačí si spomenúť na slovenské cukrovarníctvo. Pred týmto problémom však naši zodpovední len cudne privierajú oči. A obyvatelia sa zatiaľ sťažujú, že na pultoch nevidia na Slovensku vyprodukované plodiny.

Záver

Navrhovaný legislatívny zámer hrubo zasahuje do vlastníckych práv a výrazne obmedzuje možnosť majiteľov pôdy nakladať so svojim majetkom. Dokonca aj Ministerstvo spravodlivosti SR v námietkach ku zámeru píše, že niektoré podmienky sú „neprípustným ústavno-právnym obmedzením nakladania s majetkom.“ Zámer je postavený na slabých, nepodložených argumentoch a predstavuje bariéru rozvoja slovenského poľnohospodárstva do modernej podoby.

Pozn. Podľa legislatívnych pravidiel vlády by mal návrh zákona prísť na rokovanie vlády. Uvidíme, s akým znením, či ministerstvo zapracuje napr. pripomienky Mnisterstva spravodlivosti. Ak ho vláda príjme, Ministerstvo bude povinné pripraviť návrh zákona zodpovedajúci schválenému zámeru. Nový návrh bude možné pripomienkovať počas pripomienkového konania

Martin Vlachynský