Bolo by korektné, aby tí poslanci (a strany), ktorí následne dňa 13. 10. 2011 hlasovali za pristúpenie k zmluve, známej ako euroval, niesli za svoje rozhodnutie, ktorého ďalšej vlne dôsledkov budeme v roli daňovníkov čoskoro čeliť, aj zodpovednosť. Namiesto toho, čoho sme sa dočkali? Alibista prvej triedy Fico odhadzuje zodpovednosť na občanov. Teraz, dávno „s krížkom po funuse,“ by chcel o dôsledkoch aj svojho vtedajšieho rozhodnutia pristúpiť k eurovalu, nechať rozhodovať občanov v referende o tom či zaplatia za odpustenie splácania dlhu Gréckom. Divné neregistrované partnerstvo.

Euroval vtedy prešiel hlasmi 114 poslancov, čo vysoko prevyšuje ústavnú väčšinu. Politická zhoda na nesprávnej veci býva neraz široká. Ústavnou väčšinou prešlo niečo, čo je úplne nadbytočná inštitúcia, pomoc vedená „dobrými“ úmyslami, končiaca na ceste do pekla.

Európa, hoc s eurovalom, sa radikalizuje. Rovnako aj Slovensko, o Grécku ani nehovoriac. Občania nedostali možnosť vyjadriť sa v referende v čase, keď to celé politici utľapkali z blata, teraz si nad tým chcú umyť ruky v referende. Európska únia je obor na hlinených nohách, projekt do ktorého je investovaného už toľko „politickej energie a populistického kapitálu,“ že väčšina má pocit, že inak sa ani pokračovať nedá. Opak je pravda a práve radikáli v rôznych členských krajinách EÚ to čoraz častejšie dokazujú.

Fico dnes hovorí o referende na odpustenie dlhu, ktorý sám vytvoril. Dlhu, ktorý táto krajina nepotrebovala. Dlhu, ktorý mnohí rozumní ľudia a zodpovední politici odmietali od začiatku. Ak Grécko prestane uhrádzať záväzky vyplývajúce z pomoci, ktorú Grécku poskytol euroval a ak následne bude euroval nútený vyoprávkovať straty a naviac ešte navyšovať vlastný kapitál, tieto straty a dodatočné vklady, ktoré má Európsky stabilizačný mechanizmus (ESM) právo požadovať od členských krajín, nebudú zosobnené tým, ktorí za euroval hlasovali, radostne si podupkávajúc po padnutej Radičovej vláde. Budú zosobnené priamo občanom – daňovníkom.

Slovenský podiel na ESM je 0,824%, čiže 5,768 miliardy eur, z toho hotovosť tvorí 659 miliónov eur. Keď už má byť v tejto veci nejaké referendum, tak nech je za to, aby sa prijal zákon, na základe ktorého za záväzky vyplývajúce zo zmluvy o eurovale budú niesť ekonomickú zodpovednosť 114 poslanci a poslankyne, ktorí hlasovali „za“. A až ak ich majetok predaný v exekúcii a iné zdroje týchto „politikov“ nebudú staciť na uspokojenie záväzkov a strát vyplývajúcich z tejto zmluvy, potom nech ťarchu nesú ostatní daňovníci. Keď už nás touto istotou obdaril súdruh istota.

Alebo – ešte lepšie – keď sa vedelo 114 poslancov zhodnúť na onej pochybnej eurovalovej zmluve, nemali by byť schopní dobrovoľne prijať aj ústavný zákon, ktorým sa záväzky zo zmluvy prenesú na plecia tých, ktorí zaň hlasovali, a to aj bez referenda? A či platí, že keď sa rozhoduje o cudzom, zhoda je všeobecná, ale keď ide o vlastné, tak... mimochodom väčšina tých čo hlasovala „za“ dnes stále sedí v parlamente.

A čo tak zmenu trestného zákona, a to rozšírením Siedmej hlavy „TRESTNÉ ČINY PROTI REPUBLIKE“ o ekonomické trestné činy, a to obdobne, ako je definovaný v § 228 zavinený úpadok? Podľa tohto paragrafu totiž platí, že kto spôsobí úpadok právnickej osoby a vo väčšom rozsahu zmarí uspokojenie jej veriteľa tým, že bez zodpovedajúceho finančného krytia investuje do stratového obchodu, alebo prijme alebo poskytne z hľadiska majetkových možností právnickej osoby nevýhodný úver, môže byť potrestaný odňatím slobody až na tri roky. Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin a spôsobí ním škodu veľkého rozsahu, alebo spôsobí ním inému úpadok. Jedného dňa možno aj vďaka eurovalu bude Slovenská republika insolventná. Nemali by strojcovia ekonomických záväzkov krajiny niesť zodpovednosť za tieto záväzky v prvom rade?

Iste, zákonodarcovia majú v súvislosti so svojimi rozhodnutiami spečatenými hlasovaním imunitu. No niektorí alibisti sa tvária, že by boli radi imúnni aj voči dôsledkom svojich zlých rozhodnutí. Túto imunitu by sme im však darovať nemali.