Cimbaľák a Vijofel. Netradičné názvy. Zvláštne príbehy. Podobné. Dve podnikateľské rodiny z okolia Bardejova v nich účinkovali nezávisle od seba. Spoločný mali región a brandžu.

Každá postavila mäsokombinát, ktorého výrobky sa predávajú na slovenskom trhu i v zahraničí. A obe sú dôkaz, že neprivatizovať, nekupovať hotovú fabriku, ale postupovať pri budovaní firmy krok za krokom môže byť konkurenčná výhoda. Taká, čo pomôže prežiť aj hráčov, ktorí začínali na trhu podstatne skôr a s omnoho väčšími ramenami.

Biznis v maringotkách

Výlet do Vijofelu pôsobí ako cesta na kraj sveta. Alebo minimálne do fabriky, ktorú chcú majitelia držať v tajnosti. Po odbočke z hlavnej z Prešova do Bardejova nasledujú kilometre trmácania, ktoré vrcholí na vozovke z panelov.

Mäsiari, čo plávali proti prúdu

Ale firma sa neskrýva. Podľa Viliama Džubakovského, jedného zo spoluvlastníkov, je zastrčená, lebo keď ju majitelia potrebovali rozširovať, využili pozemky po rodičoch. A tie boli zastrčené.

No nie celkom. Lebo je to blízko zastávky osobných vlakov, ktorými ľudia z Prešova a Bardejova dochádzajú do Vijofelu do práce.

Majitelia sú traja bratia Džubakovskí. Podnikanie rozbehli začiatkom deväťdesiatych rokov v pojazdných predajniach. V Aviach špeciálne upravených tak, aby sa z nich dalo predávať mäso a mäsové výrobky.

V Bardejovskom okrese tak okrem iného zásobovali školy a škôlky. Nakupovali od okolitých, v tom čase fungujúcich mäsokombinátov. Po pár rokoch pochopili, že ak chcú byť konkurencieschopní, potrebujú byť od dodávateľov nezávislí.

Vtedy im prišiel vhod ten zastrčený pozemok, ktorý mala ich rodina v Bartošovciach. Fabriku na ňom začali stavať postupne.

Najprv malú prevádzku, v ktorej robilo do desať ľudí. Rozširovali ju podľa toho, ako sa darilo predávať jej výrobky. Časom si uvedomili, že potrebujú vlastný bitúnok, aby dokázali predávať čerstvé mäso a posilnili si samostatnosť.

Závod, najmä zo začiatku, stavali bratia svojpomocne. Okrem predajcov mäsa tak fungovali aj ako stavbári. Ich firma začala nadobúdať podobu mäsokombinátu približne pred troma rokmi.

Vtedy potrebovali prebudovať fabriku na parametre, ktoré vyhovujú normám Európskej únie. Vďaka rozsiahlym úpravám získali okrúhlu pečiatku, ktorá im umožnila prístup na trhy ďalších členských štátov.

Klobásy namiesto kopačiek

Mäsiari, čo plávali proti prúdu

Juraj Cimbaľák: Podmienka úspechu je aj schopnosť rýchlo sa rozhodovať o zrušení neefektívnej výroby.

Ako predajcovia mäsa začínali aj manželia Cimbaľákovci. Najprv si na prelome rokov 1991 a 1992 otvorili obchod medzi bytovkami v strede Bardejova. Potom kúpili bitúnok v neďalekej dedine Kurim.

Juraj Cimbaľák najprv spracovával mäso v priestoroch rodinného domu, kde si zriadil menšiu mäsovýrobu. Po čase s manželkou kúpili v Bardejove časť veľkého, v tom čase zatvoreného obchodného domu a presunuli tam výrobu.

Ale dopyt po klobásach, tlačenkách a salámach rástol a aj tieto priestory začali byť tesné. Cimbaľákovci našli vhodný priestor blízko najväčšej bardejovskej fabriky Jas. Išlo o prázdnu halu, v ktorej sa kedysi vyrábali kopačky.

Podnikatelia ju začali prerábať na mäsokombinát. Dnes v ňom a vo vlastnej sieti dvadsiatich štyroch predajní zamestnávajú tristo ľudí.

O päťdesiat viac ako bratia Džubakovskí, ktorí zamestnávajú 250 ľudí a disponujú zhruba dvadsiatimi obchodmi. Kým predajne majú obe podnikateľské rodiny roztrúsené v Prešovskom a Košickom kraji, výrobky rozvážajú po celom Slovensku. A darí sa im predávať aj v zahraničí.

Eseročky Vijofel a Cimbaľák prežili bez ujmy turbulencie, ktoré sprevádzali slovenský mäsospracovateľský priemysel. V čase, keď veľké podniky v brandži prechádzali privatizáciou, východoslovenské podnikateľské rodiny biznis len rozbiehali.

Mnoho firiem odišlo z trhu, lebo ich noví majitelia nedokázali efektívne riadiť. Alebo vykrvácali, keď ich aktíva rozpredali investičné fondy či iní špekulanti, ktorí prostredníctvom privatizácie prišli k akcionárskym podielom v potravinárskych firmách.

Medzi dravcami

Mäsiari, čo plávali proti prúdu

Vijofel a Cimbaľák prešli aj sitom, ktoré pred troma rokmi priniesli požiadavky na splnenie hygienických noriem Európskej únie. V tom čase muselo zatvoriť prevádzky viacero firiem.

Alebo bez európskeho papiera podnikali len v lokálnych podmienkach. Bez možnosti zásobovať nadnárodné obchodné reťazce.

Oba východoslovenské mäsokombináty stáli aj mimo preskupovania síl, ktoré slovenský mäsospracovateľský priemysel absolvoval v ostatných dvoch rokoch. Veľkým kombinátom, aj pre masívne investície do modernizácie, chýbali zdroje a stali sa cieľom akvizícií domácich podnikateľských skupín.

Tretinu na trhu získala private equity skupina Penta, približne štvrtinu spoločnosť Eco-Invest podnikateľa Milana Fiľa. Malé nezávislé mäsokombináty, ktorých ročné tržby sa pohybujú okolo 15 miliónov eur, by sa dali porátať na prstoch jednej ruky.

Dva z nich obsadili Cimbaľák a Vijofel. Majitelia neuvažujú o ich predaji. Na otázku, ako môžu prežiť uprostred dravcov relatívne malí nezávislí hráči, odpovedá V. Džubakovský lakonicky: „Nikto nemá list vlastníctva na trh.“

Obom podnikateľským rodinám pomohlo predovšetým to, že rástli pomaly a vždy len o toľko, koľko zvládli. Nezaťažovali ich nadbytočné výrobné priestory, ktoré by pohlcovali ich náklady.

Nestalo sa im to, čo mnohým iným mäsiarskym súputníkom, ktorí investovali do výroby a potom museli priestory znova prispôsobovať normám únie. Napríklad J. Cimbaľák vedel, že jeho firma potrebuje ďalej rásť, no zároveň si uvedomoval, že sa bude musieť prispôsobiť bruselským smerniciam.

Hovorí, že keď sa pustil do rozširovania, presne vedel, čo má robiť. „Potom som nemusel fabriku prerábať,“ dodáva.

Podľa neho je podmienka úspechu aj schopnosť rýchlo sa rozhodovať o zrušení tej časti výroby, ktorá sa stáva neefektívnou. Ako príklad spomína bitúnok. Od tohto roka prestal porážať ošípané.

Robí to iba pre úzku skupinu obchodných partnerov, zväčša poľnohospodárov, ktorí mu napríklad dodávajú na porážku hovädzinu. Dôvodí tým, že cena ošípaných na východnom Slovensku stúpla tak vysoko, že sa firme viac oplatí dovážať zo zahraničia už porazené naporciované chladené bravčové mäso.

Foto - Ivan Fleischer, Branislav Sobinkovič